Bulgakov začal pracovať na svojom poslednom diele okolo roku 1928 a pokračoval v tom až do svojej smrti v 1940. Prvú verziu prózy spálil na jar v roku 1930, potom začal odznova. V liste priateľovi z 2. augusta 1933 napísal: „Do mňa sa… prevtelil bes. Už v Leningrade a teraz tu vo svojej izbe ledva dýcham, začal som škrtať stranu za stranou môjho nanovo písaného románu, ktorý som pred troma rokmi zničil. Prečo? Neviem. Teším tým sám seba. Nech sa stratí v Léthé! Napokon, asi sa na to čoskoro vykašlem.“
Prácu na knihe značne komplikovala Bulgakovova nefroskleróza (tvrdnutie ciev obličiek) a navyše autor strácal zrak, preto časť diela diktoval pripútaný na lôžko. Román ostal nedokončený. Z jednotlivých rukopisných náčrtоv ho zostavila manželka Jelena Sergejevna – tak si to spisovateľ želal v poslednej vôli.
Román v románe
Majster a Margaréta patrí medzi kultové diela ruskej literatúry 20. storočia. Ide o mnohovrstvový, zo žánrového hľadiska synkretický román popretkávaný alúziami na texty ruskej a svetovej literatúry s premysleným spájaním časových období a rozprávačského štýlu: pre biblický čas Piláta Pontského a Ješuu je charakteristický vznešený sakrálny štýl, o období počiatkov Sovietskeho zväzu sa píše štipľavo satiricky a napokon záverečný čas večnosti je stvárnený symbolicko-snovým spôsobom.
Majster a Margaréta je románom v románe; prvá sujetová línia sa začína stretnutím šéfredaktora literárneho periodika Berlioza, Ivana Ponyreva „Bezdomovca“ a diabla Wolanda v Moskve v 30. rokoch 20. storočia. Wolandovo rozprávanie otvára druhú dejovú líniu. Čitateľa prenesie do 30. rokov, no o dve tisícročia dozadu – hovorí príbeh o Ješuovi a Pilátovi Pontskom. Nasledujú machinácie Wolanda a jeho suity v Moskve, tu sa prejavuje satirická línia prózy. Paralelne sa rozvíja spomínaná história Ješuu a Piláta; tá je dejom textu, ktorý píše Majster, jeden z protagonistov. V závere diela sa obe dejové línie pretnú; Woland a jeho spoločníci odvádzajú Majstra a Margarétu na druhý svet, po ceste stretávajú večne blúdiaceho Piláta Pontského a Majster oslobodzuje rímskeho prokurátora, čím zakončuje svoj román.
Iracionálne sily
Podľa Natálie Muránskej (Román Michaila Bulgakova Majster a Margaréta, 2005, s. 115) sa frekventovaný motív hlavy (Berliozovi odsekne hlavu električka, vo Varieté čierny kocúr odtrhne hlavu konferenciérovi, Majster, Margaréta i Pilát trpia bolesťami hlavy) spája s mytologickou tradíciou, v ktorej hlava symbolizuje Orákulum, odrezaná hlava Berlioza tvorí odkaz na Cicerónovu hlavu. Celý dej románu sa odohráva akoby vo svete „bez hlavy“, vládnu v ňom iracionálne, nečisté sily.
K týmto alúziám by sme mohli pridať aj udalosť spojenú so smrťou Nikolaja Vasilieviča Gogoľa. Traduje sa, že pri opätovnom vykopaní jeho truhly sa pri premiestňovaní hrobu ukázalo, že truhla bola zvnútra doškriabaná a spisovateľovi chýbala hlava. Zaujímavosťou je, že náhrobný kameň Bulgakovovho hrobu (kameň má meno Golgota) bol pôvodne na hrobe Gogoľa. Obaja autori pochádzali z Ukrajiny a spájal ich inšpiračný vzťah k temným motívom ukrajinského folklóru.
Dobro a zlo
Konfrontácia síl dobra a zla tvorí jednu z hlavných dejových línií Majstra a Margaréty, pričom Bulgakov nenastoľuje konečné odpovede, ale v rôznych vrstvách textu stavia otázku: Čo je to vlastne zlo? Tradične zápornú postavu diabla v postave Wolanda problematizuje: „Hovoríš, akoby si neuznával tiene ani zlo. Nechcel by si sa láskavo zamyslieť nad otázkou, čo by robilo tvoje dobro, keby nejestvovalo zlo, ako by to vyzeralo na zemi, keby zmizli tiene? Veď každý predmet a každý človek má svoj tieň. Tu vidíš tieň môjho kordu. Ale aj stromy a živé bytosti majú svoje tiene. Azda len nechceš spustošiť celú zemeguľu, zničiť na nej všetky stromy a všetko živé, aby si sa mohol kochať v holom svetle podľa svojej chorobnej fantázie?“ (s. 339)
Nejednoznačnosť zla sa ukazuje aj pri postave Piláta Pontského. Bulgakov ozvláštnil známy biblický príbeh perspektívou, z ktorej sa dej podáva – hlavnou postavou je práve Pilát. Ten je vo svojom vnútri proti tomu, aby bol Ješua ukrižovaný, no nemá dostatok odvahy, aby sa vzoprel spoločensko-politickým tlakom.
Bulgakov bol synom teológa a vnukom pravoslávneho kňaza. Jedným z podnetov napísania Majstra a Margaréty bola vraj spisovateľova návšteva redakcie súdobého sovietskeho časopisu s názvom Bezbožník. V denníku si poznamenal: „Ježiša Krista zobrazujú ako darebáka a podvodníka. Práve jeho. Nie je ťažké dovtípiť sa, koho je to práca. Tento zločin nemá obdoby.“ Podľa Bulgakovovej vdovy boli autorove posledné slová o svojom najväčšom románe: „Aby vedeli, aby vedeli...“
Tamara Janecová
