Vyhľadávanie
Talianska prozaička Michela Murgia sa prostredníctvom príbehu v románe Accabadora vracia do sveta, v ktorom sa formoval jej osobný príbeh. Píše so zanietením, osobitou emóciou až láskou. A pritom vôbec nejde o veci ľahké či bezstarostne melancholické.
Murgia pochádza zo Sardínie. Vyštudovala technickú univerzitu a neskôr teológiu. Istý čas vyučovala náboženstvo, potom vystriedala viac zamestnaní. Debutovala autobiografickou prózou – denníkom zamestnankyne telemarketingovej spoločnosti Svet musí vedieť. V románe Accabadora sa vracia hlbšie do minulosti „svojho“ sveta. Kniha získala viacero literárnych cien vrátane prestížnej Premio Campiello.
Hneď na začiatku príbehu o Márii Listru sa objavuje jedna stará obyčaj, prostredníctvom ktorej ľudia na Sardínii uskutočňujú (pre mnohých neuchopiteľným a absurdným spôsobom) zmysel pre komunitu. Šesťročná Mária, štvrtá dcéra chudobnej vdovy, je adoptovaná starou krajčírkou Bonariou Urrai. Bonaria je tajomná žena. Vzbudzuje rešpekt, ale aj podozrenia a klebety. Mária v jej dome nachádza skutočný domov. Netrpí biedou a k svojej náhradnej matke si postupne buduje dôvernejší vzťah. Vyrastá v peknú a šikovnú dievčinu. Zisťuje, že sa svojimi vnútornými obzormi vzďaľuje od pokrvných príbuzných. Vášnivo vníma všetko okolo seba. Konfrontuje sa s tajomstvom, ktoré v jednej chvíli rozbúra jej bezpečný svet. Objavuje tajomstvo accabadory. Bonaria nie je len krajčírka, ktorá vie uhádnuť oblek pre všetkých obyvateľov mestečka. Občas sa v noci vytratí do tmy, aby pomohla odísť z tohto sveta tým, ktorí neznesiteľne trpia a chcú s jej pomocou preplávať na druhý breh. Je ich „poslednou matkou“. Uvládze Mária Listru niesť toto tajomstvo? A ako sa rozhodne, keď sa Bonaria ocitne na prahu smrti?
Dedičstvo storočí, do ktorého patria pre obyvateľov ostrova aj „posledné matky“, je niečím iným ako prostým folklórom. Tu ide o najzákladnejšie múdrosti života a smrti, utrpenia a súcitu. Všeličo je temné, neuchopiteľné a zdanlivo prekonané prívalom modernej doby, ale elementárne otázky zostávajú. Byť napojený na tieto prastaré prúdy nie je rezignáciou na zmenu, ale prejavom pochopenia. Všetci sme včlenení do tejto kontinuity, hoci mnohí ňou pohŕdame.
Michela Murgia neponúka rozsudky a bohorovné hodnotenia. V príbehu dvoch žien je dôležité to, čo býva prvoradé aj inokedy: dôvera, dotyk a láska. Talianska prozaička rozpráva príbeh s citom a jemne. V jej vetách sa zjavujú farby Sardínie bez toho, aby sa pokúšala o gýčový cestopis pre budúcich návštevníkov. Poodhaľuje vzťahy a rituály, ale je si vedomá toho, že všetky chute nedokáže len tak pretlmočiť ostatným. Tento závan tajomstva dáva príbehu príťažlivosť a silu.
