Vyhľadávanie
Ľúbostný príbeh a príbeh o láske
Peter Stamm
Agnes
Bratislava, Ikar 2006
Preklad Ján Jambor
Aj keď sa na prvý pohľad zdá, že ľúbostný príbeh a príbeh o láske je to isté, dnes už renomovaný švajčiarsky prozaik Peter Stamm vo svojej prvotine Agnes (1998) dokazuje, že ide o dva rôznorodé fenomény. Rozprávač v ja-osobe, spisovateľ populárno-náučnej literatúry stretáva študentku fyziky Agnes. Rozvinie sa medzi nimi láska. Lenže taká zvláštna: chladná. Bez vášne. To je ľúbostný príbeh. Príbeh o láske sa začína vo chvíli, keď Agnes požiada svojho priateľa, aby o nej napísal príbeh. Hoci sprvu neochotne, postupne sa rozprávač dá nahovoriť na písanie, ba táto práca ho uspokojuje viac než písanie náučnej literatúry na objednávku. A tak vznikne akýsi paralelný príbeh o láske.
Príbeh o láske sprvoti iba zaznamenáva, čo sa v ľúbostnom príbehu udialo. Neskôr však dospeje do súčasnosti a nakoniec predbehne udalosti. Agnes sa pokúša vyrovnať s traumou z detstva. Otec ju nemal tak rád ako susedovu vzornú dcérku, ktorá nakoniec tragicky zahynie. Agnes ostáva omámená smrťou – po sociálnej smrti, teda celkovej opustenosti – stretáva sa so smrťou priamo na ich prvom rande (na chodníku leží neznáma mŕtva dievčina). Potom ju zasiahne smrť ich ešte nenarodeného dieťaťa (šesťcentimetrového plodu), smrť ich vzťahu a nakoniec sa v zmysle ukončenia príbehu o láske odhodlá ukončiť vlastný život zamrznutím.
Autor príbeh začína týmito vetami: „Agnes je mŕtva. Zabil ju príbeh. Neostalo mi po nej nič, iba tento príbeh.“ V skutočnosti ju zabil sám – prostredníctvom príbehu. Fikcia – literatúra – teda podľa Stamma nedokáže liečiť traumy z reality, naopak, môže ich ešte prehĺbiť u toho, kto sa jej fantázii poddá.
Agnes študovala fyziku, pripravovala dizertačnú prácu o symetriách grúp symetrie kryštálových mriežok. Je príznačné, že vo fikcii je symetria hlboko zakorenená vo všetkom, v realite sa ideálne kryštály vyskytujú len zriedkavo, v praxi sú vždy nejaké chyby v stavbe mriežok alebo v ich zoskupeniach. Agnes sa napriek tomu vo všetkom usiluje o symetriu. V súvislosti s kryštálmi je dôležitá ešte jedna analógia, ktorú vyslovuje Agnes: „Tajomné je prázdno v strede.“
Peter Stamm sa vo svojej novele (pretože podľa môjho názoru nejde o román, ako uvádza vydavateľ podľa vzoru svojich predchodcov) vyjadruje úzkostlivo úsporne. Určujúcim prvkom jeho prózy je chlad. Symptomaticky Agnes nachladne na streche mrakodrapu, hoci čitateľ romantických príbehov by očakával, že milenci tam budú hľadať hviezdy a vzájomne sa zahrejú. Agnes pokladá za najpríjemnejšiu smrť práve smrť zamrznutím. Chlad dominuje vo vzťahoch, prevažuje odstup od ostatných. Rozprávač žije v anonymnom mrakodrape, s Agnes sa zoznámili na neosobnom verejnom mieste – v knižnici, najradšej chodí do lokálov, kde si ho nedokážu zapamätať ako stáleho hosťa. Samozrejme, z toho vyplýva aj v prvotná reakcia na oznámenie, že ich vzťah dostal novú dimenziu: „Nechcem dieťa. Načo mi bude?“ Anonymné veľkomesto je navyše vhodnou kulisou pre vzťah dvoch ľudí bez zázemia.
Autorova diagnóza je priam chirurgicky presná: sterilné vzťahy nemajú v sebe subjektívnosť a sú odsúdené na zánik. Rozprávač to vie, ale nemá v úmysle sa zmeniť. Vraví: „Myslíme si, že žijeme na jedinom spoločnom svete. Pritom každý z nás sa pohybuje vo svojom vlastnom systéme štôlní, nepozerá vľavo ani vpravo a len ťaží svoj život a hlušinou si zahatáva cestu späť.“ Tak ako detailný pohľad na Seuratov obraz Letná nedeľa na Grande Jatte nič neodhalí o štruktúre obrazu (na prebale – v rozhovore sa ním zaoberá dvojica protagonistov), až pohľad z diaľky je určujúci, je to podobne aj so šťastím. Agnes ho charakterizuje ako tisícky drobných bodov, ktoré si uvedomíme až s odstupom času.
Kam sa to šťastie podelo? Agnes, počuješ? Kam?
Michal Schuster
