Recenzia
Veronika Jánošiková
11.02.2016

Ahoj tato – milý Kubo

Dežo Ursiny – Jakub Ursiny
Filmotras 2015

„...hľadajú svoju cestu v ňom a cestu k sebe navzájom.“

 

Tato je Dežo, Kubo je syn. Dežo umiera, Kubo dospieva. Listy zostávajú.

Ahoj tato – Milý Kubo je útla knižka, ktorá napriek svojmu minimalistickému zjavu púšťa čitateľa do toho najintímnejšieho vzťahu medzi synom a otcom. Listy, ktoré si posledný rok svojho života posielal hudobník a  filmár Dežo Ursiny so synom Kubom, odkrývajú zákutia dvoch duší: príliš jemné pre tento svet, hľadajú svoju cestu v ňom a cestu k sebe navzájom. Životy naoko tak odlišné však vo svojich nepredstieraných pravdách na papieri dokazujú, že boj v sebe samom je napokon ten najdôležitejší.

Listy posielané v  rokoch 1994 a 1995 predstavujú dôvernú korešpondenciu v  čase ich spolužitia na Fedákovej ulici v Bratislave, keď otcovi zostáva už len krátky čas na to, aby mohol syna naučiť to, čo je v živote skutočne podstatné. Keďže sa najmä posledné roky svojho života venoval duchovnému rastu a svoj čas trávil aj v zenových centrách, snaží sa svojmu synovi sprostredkovať na príklade bežného života hlbšie princípy. Sám však pritom neprestajne naráža na vlastné zlyhania... Či už je to alkohol, alebo tajné prejedanie v  čínskom bistre v  kontraste k  jeho drastickým diétam. Tým sa korešpondencia mení miestami na výčitky a  v  listoch jasne badať, že doma nevládla len vľúdna atmosféra.

Na druhej strane listov je šestnásťročný Jakub, ktorý začína objavovať čaro literatúry, prichádza prvá láska, no i cigarety a táranie s priateľmi. Dospievajúceho, intelektuálne rýchlo napredujúceho syna, sa otec snaží správne usmerniť do jeho vnútra. Nabáda ho k  sebapoznaniu, uvedomovaniu si vecí, a k tomu, aby sa nebál byť odlišným, i  keď ho v  škole majú za „iného“. „Odúčať sa zlozvykom je oveľa ťažšie, ako sa im naučiť“, vysvetľuje Kubovi to, na čo sám počas života prišiel.

I keď sa miestami môže zdať, že nabádanie a  poučovanie stráca význam, keďže medzi nimi aj tak napokon vzniká hádka, samotné písanie ich viditeľne oslobodzuje, uvoľňuje a  pomáha k  zlepšeniu ich stavu a vzťahu. Rakovinu, s ktorou sa snaží Dežo v  tom čase bojovať alternatívnou cestou, predsa len neporazí, a tak každým listom rastie strach i naliehanie na Kuba.

Posledným, rozlúčkovým listom sa otec už len v stručnosti lúči, akoby všetko podstatné už stihol povedať. Na list mu Kubo odpovedá v  knihe o  devätnásť rokov neskôr! Sám je už v role otca, ktorý aj vďaka slovám otca Deža mohol dorásť a  životné múdrosti, ktoré vtedy možno len ťažko chápal, teraz posúva ďalej.