Vyhľadávanie
Básnik, prozaik, esejista a dramatik Jon Fosse patrí k etablovaným svetovým autorom, ktorého texty si rozhodne zasluhujú pozornosť. Slovenský čitateľ s ním prišiel do kontaktu prostredníctvom zborníka hier Severská dráma (Divadelný ústav, 2016), v ktorej je uverejnený dramatický text Som vietor (v roku 2018 ho inscenovali študenti v Divadle LAB VŠMU v Bratislave). Koncom roka 2017 vyšiel v Divadelnom ústave knižný výber jeho divadelných hier pod názvom Hry. Nie sú to však len dramatické texty, ktoré reprezentujú Fosseho autorskú tvorbu – spomeňme román Lodenica, ktorý vyšiel pred dvoma rokmi v Modrom Petrovi. Práve toto vydavateľstvo už vydalo niekoľko Fosseho umeleckých textov – trilógiu Bdenie, Sny Olavove, Na sklonku dňa (2014), Eseje (2016) či filozofický príbeh pre deti Kant (2015). V roku 2018 prinieslo výber z Fosseho básnických zbierok pod jednoduchým, no výstižným názvom Básne 1986 – 2013. Knižný výber oboznamuje čitateľa s básňami, ktoré vyšli v šiestich zbierkach – Anjel s vodou v očiach, Pohyby psa, Pes a anjel, Nové básne, Oko vo vetre a Z kameňa na kameň. Všetky doterajšie preložené Fosseho autorské texty vyšli v slovenskom preklade Anny Fosseovej.
Jon Fosse vyrastal na vidieku v západnom Nórsku, ktoré ho výrazným spôsobom ovplyvnilo (a stále ovplyvňuje) v autorskej tvorbe. Bývanie v blízkosti fjordu, krátke dni a nekonečne dlhé tmy či obrovské vzdialenosti medzi obydliami sa odzrkadľujú v jeho textoch prostredníctvom vnútornej dramatickosti: „ten tieň horí, môj / tieň horí, farby / tváre odteraz zreteľné, všetky / tiene horia, udusené / farby z mnohých tvárí“ (s. 18); „chcem vidieť zmiznutie / a počuť hudbu / v pohybe, ktorý tvoríme / a ktorý tvorí nás, tak zreteľne, v tme“ (s. 41). Pre Fosseho poetiku je charakteristický minimalizmus, básne sú písané voľným veršom. Práve táto voľnosť umožňuje lyrickému subjektu naplno precítiť prítomný okamih a oddať sa mu: „jeden z tých dní keď je vietor v tme nevyhnutný / a nepreniknuteľný / podobný čiernej ruži / narovnanej / nachystanej / na všetko čo musí prísť“ (s. 67); „ruky sa stretnú s odrazom / ružovej tváre / na okne, a ulice / ma vyvádzajú von z rána, Špliechajú / až k dažďu / v bielom vzduchu“ (s. 5). Ďalšími poznávacími črtami sú melodickosť, ktorá plynie zo slovného minimalizmu a dekonštrukcia kategórie času a miesta – Fosse neudáva časové rozpätie, čo odkazuje aj na cyklickosť života. Lyrický subjekt sa nachádza na hranici života a smrti, priestor predstavuje alegorickú zónu medzi prítomnosťou a budúcnosťou: „a potom to zmizne / vo všetkej našej smrti / znovu a znovu / neodstrániteľné miznúce navracanie sa / znovu a znovu / ako Boh vo fialovej tráve“ (s. 7); „pretože dážď má svoje svetlo / a tma má svoje svetlo / ako keď sa svieti / na člne vo fjorde / alebo v dome na samote / niekde pri pobreží. A ja veslujem v tme / aby ten smútok zmizol“ (s. 51). Nemenej dôležitú úlohu zohráva v jeho tvorbe vnútorná dramatickosť, ktorá sa stáva dynamickým faktorom, ovplyvňujúcim vonkajší pohyb vecí a javov. Čítanie Fosseho textov v istom zmysle pripomína neutíchajúcu modlitbu, v ktorej sa človek zamýšľa nad zmyslom spolužitia, miestom na zemi, snaží sa vyrovnať so smrťou, opustenosťou a podobne. Tieto témy sú prenosné do akéhokoľvek prostredia, no práve balansovanie medzi životom a smrťou im dodáva potrebné napätie: „tvoja tma spevnela / zostala / stala sa vôľou / ktorá konala / a konala / a vytvárala / nový svet / v ktorom nijaké vtáky / na nebi nemohli lietať“ (s. 83).
Čítanie Fosseho textov, či už dramatických alebo poetických, prináša čitateľovi estetický zážitok, prostredníctvom ktorého objavuje (ne)poznané miesta vo svojej duši. Fosse má však ešte jeden vzácny dar – vďaka jeho poézii si uvedomíme, aká tenká je hranica medzi každým nádychom a výdychom. A nám to pripomína pokoj, pomalosť v dnešnej dobe také vzácne. Snúbi sa s krehkosťou, vďaka ktorej by sme mali „nechať vietor viať / a nechať dážď dýchať / tak ticho / ako sa dá dýchať iba v šťastí“ (s. 86).
