Recenzia
Peter F.
20.08.2010

Aj o vetre – Diana Mašlejová – Aj o vetre, aj o bezvetrí

Aj o vetre, aj o bezvetrí

Aj o vetre, aj o bezvetrí

Diana Mašlejová: Aj o vetre, Bratislava, Sofa 2009

  Debut Diany Mašlejovej vystihuje prchavosť. Jej texty sa preto ani nepokúšajú preniknúť do problematiky ľudského života, chcú ho skôr uchopiť čo najvšeobecnejšie a pocitovo, bez náročných výrazových prostriedkov. Neznamená to však, že zbierka Aj o vetre je triviálna: nekomplikovaná poetika sa totiž otvára väčšmi laickému čitateľovi, ktorý neuvedomele vyhľadáva v umení stotožnenie s osobnými estetickými a ontologickými východiskami na základe skúsenosti či reflexie. Autorkin rukopis tak pendluje medzi konvenčnou sentimentalitou a pokusom preklenúť ju, niekedy podareným, inokedy zasa nie.

 Spomenutá prchavosť sa ako ideový základ stotožňuje s holou realitou entropie - všetko jestvujúce raz zanikne. Hneď v úvodnom texte Jar 1 sa pripomína „koniec a začiatok“. Ale už z názvu je zrejmý ďalší rozmer tejto opozície – prírodný kolobeh. Z uvažovania nad týmto nezmeniteľným zákonom sa subjekt jemnou iróniou dostáva späť do všednosti, kde „sa ozývajú hlasy, štrngajúci riad a vysávač“. Na jednej strane sa Mašlejová snaží zmierniť konfrontáciu s nebytím, no dokáže vytvoriť aj nezainteresovaného pozorovateľa, ktorý sa stáva svedkom samovraždy ako v prípade textu Čas. Jeho ubiehanie sa v kontexte západnej civilizácie asociuje – vychádzajúc z práce Marka Johnsona a Georgea Lakoffa – s vyčerpateľnou komoditou, štruktúruje našu existenciu, akoby to bola „devíza“. Mašlovej písanie sa teda neopiera o ozvláštňujúcu metaforiku , ale predstavuje inherentný princíp ľudského myslenia vôbec, prejavujúci sa práve v živom jazyku. Dôkazom toho je jednoznačná rečnícka otázka v texte Vlak: „To sa nikam nepohol?“ - život subjektu bol stratenou a premárnenou investíciou, bez pohnutia, s absenciou aktivity a dynamiky.

 Atmosféra textov sa aj na základe uvedeného symptomaticky približuje k revitalizácii modernity, na ktorú cez byt na bulvári Saint-Germain a zidealizované kulisy obrazov impresionistických maliarov odkazuje text Z francúzskeho filmu. Intímne a komorné ladenie často rezonuje v barových a kaviarenských motívoch.

 Téma všedného sa prejavuje i formálne. Kniha je síce kolekciou básní, avšak v próze; texty možno označiť aj za lyrizované prozaické mikroútvary, no určite nie sú poviedkami, aj keď sa tak medializujú. Odpoetizúvaním sa do popredia dostávajú dej a opis. Prostredníctvom epických postupov sa tak Mašlejová približuje civilnému čitateľovi. Knihu dopĺňajú ilustrácie Andrey Kocianovej, ktorých vizuálna insitnosť a simplicita korešpondujú s kompozíciou i výpovednou platnosťou Mašlejovej prvotiny.

Peter F. ‘Rius Jílek