Recenzia
23.07.2018

Aj v cudzine ako doma

Milovanie so sochou Miriam
PETRAŠKO, Ľudovít: Aj v cudzine ako doma
Peter Juščák: Milovanie so sochou Miriam
 
 
Nebývalo zvykom, aby sa náš spisovateľ vzďaľoval od rodných humien, ak aj, zriedka sa vráti inšpirovaný pre vlastnú tvorbu (nechýba, pravda, impozantná výnimka v podobe Tatarkových Prútených kresiel). V ostatných rokoch, úmerne našincovej narastajúcej mobilite a vyschol aj beztak nevýrazný prúd cestopisnej reportáže, poprípade sa presťahoval do magazínov – ak len nejde o krajiny vskutku exotické a ak nám ich nepribližuje cestovateľ takrečeno profesionálny.
Že škála možností je podstatne širšia, dokazuje – po čase vari ako prvá lastovička – súbor siedmich próz, najskôr poviedok, Milovanie so sochou Miriam, tretia knižka Petra Juščáka (Slovenský spisovateľ 1995). Vznikla síce na základe autopsie, poznatkov z ciest, jednoznačne sa však zaraduje do oblasti fikcie, totiž literatúry označovanej ako krásna. Podnety zbieral autor po krajinách, ktoré si nečasto vyberáme na trávenie dovolenky. Inak majú sotva čo spoločné miesta ako španielska Barcelona, Pobaltie, stiesňujúca enkláva našej emigrácie v Nemecku, Rumunsku, v závere paradoxne Košice z pohľadu cudzinca (do ktorého sa prevtelil domorodec, totiž autor – Mučíme bezbolestne).
Rozprávačský subjekt, nie vždy aj prítomný v podobe rozprávajúceho ja, charakterizuje sebavedomie, sympatický nedostatok rešpektu, s akým pristupuje ku skúmaniu nového prostredia. Pritom sa z neho nevydeľuje azda zdôrazňovaním svojej inakosti, skôr sa usiluje splynúť s ním, miestami natoľko, že výsledok už ani nevnímame ako text príslušníka iného etnika a odlišného kultúrneho kontextu. Strigy zo samoty umiestnil na lotyšský, Plachý pohľad hriechu na rumunský vidiek. Sťopka, vráť sa! zas do vlaku na nekonečnej trase po krajinách na pridlho stelesnenej do štyroch písmen ZSSR, vari s výnimkou posledného bez akejkoľvek exotizácie.
Neznamená to, že by pre ňu neboli dôvody, povedzme, ak sa našinec konfrontuje s osudom lotyšskej sedliačky Dace, poznamenanej päťročným pobytom v pracovnom lágri, či s patriarchálnym mravným kódexom, ktorý určuje život pospolitosti v rumunských horách (hoci už narúšaný novšími premenami histórie). Aj tam, kde sa rozprávač identifikuje ako prišelec, predpokladaný odstup sa ruší úsilím splynúť s okolím prostredníctvom osobných kontaktov (napríklad na najväčšom, cudzincovi donedávna neprístupnom ostrove Estónska v Keď Katrin povie – Saaremaa). V titulnej poviedke, totožnej s názvom knihy zas konkrétny podnet prerastá do bizarného zážitku, pre ktorý reálie katalánskej metropoly slúžia skôr ako javisko či kulisa.
Ak sa exotické stáva intímnym, naopak, znaky exotického sa odhaľujú tam, kde by sme očakávali skôr dôverne známe, napríklad v panoptikálnom svete našich emigrantov. Autorov pohľad naň sa zásadne odlišuje od zvyčajnej optiky, ochotnej nachádzať hrdinstvo, kde nijaké nie je: „Náš obdiv ich sčasti upokojuje a sčasti dráždi, upokojuje ich samoľúbosť a dráždi spomienky na skutočnosť, náš obdiv je len neustálym pripomínaním neuskutočnených snov.“ (Dlane na stene kvapky).
Hranice medzi svojím a cudzím sa stierajú občas aj proti našej vôli. Politikov sen o spoločnom dome sa rozplynul, jednako nám ostal – aj pre literatúru podnetne – aspoň spoločný svet.
Ľudovít Petraško In: Knižná revue, roč. VI, 24. 4. 1996, č. 8, s. 5.