Aj v nebi je lúka - Ladislav Ťažký, Za vyšným mlynom a iné prózy - Milo Urban, Európa koktail - Ivan Horváth, Maco Mlieč a iné - Jozef Gregor Tajovský - Obyčajní ľudia si zlatou niťou gombíky neprišívajú...

Milo Urban, Európa koktail

Obyčajní ľudia si zlatou niťou gombíky neprišívajú...

  Vladimír Mináč svojho času napísal: „V umení nie je ukrytá len túžba po neohraničenosti, úsilie po prekračovaní, ale aj schopnosť uchovávať hodnoty; nielen napredovať, ale aj zotrvávať; nielen prekonávať, ale aj nadväzovať.“  Ak sa myslí na literatúru, myslí sa preto aj na akúsi jej vnútornú líniu, teda niť, ktorou je počas rôznych generácií pospájaná. Je potom zrejmé, že zmysel dostáva všetko najmä v súvislostiach, alebo ako to v pokračovaní svojej úvahy rozviedol Mináč: „...nemožno sa vytrhnúť z radu: aj vzbura proti tradícii sa sama stáva tradíciou.“ A tak stále dokola... Nikto teda nemá zmysel sám osebe, už len preto, že jeho dielo bude neustále konfrontované vo vzťahu k tým predchádzajúcim, nikto sa nevyhne porovnávaniu s dejinami, pokusom ostatných zaradiť ho do určitej škatuľky, už dobre známej alebo novovytvorenej. Koniec koncov, táto pamäť, táto minulosť je „chrbtovou kosťou“ literatúry a vôbec umenia ako takého, preto ten, kto má vážny záujem o tieto veci, kto chce nadviazať na túto postupnosť bez objavovania „teplej vody“ – chýb, ktorých sa dopustili tí pred nami, musí ju poznať, musí sa vedieť zaradiť, prípadne vytvoriť si novú metódu, ako to raz formuloval Milan Rúfus: „Osobnosť si totiž, ak jej o to pôjde, metódu stvorí. Ale metóda sama o sebe ešte nikdy nestvorila osobnosť.“

  Čo chce ale tento dlhý úvod priblížiť, je nová edícia Vydavateľstva Matice slovenskej, ktorú nazvali príznačným názvom Zlatá niť. Alebo ako sami píšu: „Od slávneho Konštantínovho Proglasu sa krásna literatúra ako ZLATÁ NIŤ vinie kľukatou cestičkou slovenských dejín. Je zázračným zrkadlom, v ktorom sa zjavujú vrcholy i priepasti, svetlá i čierňavy života. Je čarovnou kapsou, ktorá skrýva poklad – vzácne dedičstvo predkov. Táto edícia vám priblíži ZLATÚ NIŤ slovenskej literatúry. Predstaví vám klasikov – ich životný príbeh, tvorbu a výber z diel, vďaka ktorým títo skromní, nenápadní géniovia vstúpili do literárnych učebníc. Pomôže vám získať všeobecný prehľad, úspešne zložiť maturitnú skúšku, ale aj vytiahnuť z tej čarovnej kapsy čosi zaujímavé, potrebné, možno až nevyhnutné pre ďalšie putovanie...“ K tomu snáď niet čo dodať, stačí už len predstaviť prvé opusy, ktoré sú zviazané naozaj nádherne, priam výpravne s krásnou úpravou.

  Prvý je jeden z vrcholných románov Ladislava Ťažkého Aj v nebi je lúka. Príbeh opusteného, osamelého starca, ktorý počas svojho života slúžil mnohým pánom a nakoniec sa „zachránil“ ešte väčšou biedou, je nám známy už od školských čias. Knihe nechýbajú vysvetlivky zastaraných pojmov, maďarsko-slovenský slovníček slov, ktoré nie každý z nás bude poznať, bibliografia, niekoľko fotografií Ťažkého a stručná charakteristika diela. Aj v tomto románe Ťažký ukázal svoje majstrovstvo, pre ktoré ho Stanislav Háber raz prirovnal k velikánom typu Márqueza, či Borgesa.

  Druhým klasikom, ktorého edícia ponúka, je Milo Urban, tento raz vo výbere 11 najlepších noviel z celoživotnej tvorby. Kniha Za vyšným mlynom a iné prózy sa tak sústredila nie na ťažisko tvorby tohto spisovateľa, ktorou sú romány – jeho pentalógia začínajúca Živým bičom a končiaca knihou Kto seje vietor – ale na novelistickú tvorbu. Milo Urban je autorom, ktorý do našej literatúry vniesol nový spôsob vykreslenia postáv cez ich vnútorné konflikty. To sa synekdochicky odzrkadľuje aj na tomto výbere. Jeho generácia je generáciou s priamou alebo sprostredkovanou skúsenosťou vojny, ktorá ju na jednej strane poznačila skepsou, na druhej strane mladí autori vkladali nádej do nových pomerov na Slovensku. Túžil byť, ako sme to v našom úvode naznačili, inovátorom a snažil sa hľadať si v písaní vlastné originálne cesty. Nechal sa inšpirovať čitateľskou skúsenosťou modernistov a avantgardných autorov iných literatúr a lákal ho literárny experiment. Urban však zďaleka nebol iba novátorom na úrovni experimentu s jazykom alebo s novou témou, ale talentovaný spisovateľ, ktorý zaujal presnosťou modernej výpovede o človeku.

  Od šesťdesiatych do osemdesiatych rokov vzniklo viacero vynikajúcich štúdií o Urbanových prózach. Ich autormi boli napríklad J. Števček, S. Rakús, V. Petrík, M. Tomčík, A. Bagin a ďalší literárni vedci. Táto situácia sa však už nezopakovala v deväťdesiatych rokoch (hoci vyšli i dovtedy nepublikované Urbanove knihy). A napriek tomu, že sa roku 1994 konala vedecká konferencia o Urbanovom živote a diele, ktorú zorganizovala Matica slovenská, širšia diskusia o jeho tvorbe nemala pokračovanie.

  Adela Žilková o Urbanovi napísala: ...je tradičným autorom v tom zmysle, že podobne ako autori realizmu témy čerpal z dedinského prostredia a písal o tom, čo dobre poznal. Nezaujímali ho exotické témy z cudzích krajín, ktoré spracovali iní mladí autori...“ Avšak iní mladí autori a exotické témy z cudzích krajín, akoby nahrávali ďalšiemu prozaikovi Zlatej niteIvanovi Horváthovi. Je to pre túto edíciu možno marketingovo nie práve najlepší ťah, najmä preto, že Horváth je až trestuhodne zanedbávaný, no z hľadiska kvality je to autor, ktorý by pokojne mohol dostať prívlastok „európsky“. Výber z jeho diela bol nazvaný Európa koktail, čo mal byť titul jeho plánovanej knihy, ale nikdy sa nepoužil.

  Keď v roku 1923 debutoval Ivan Horváth knihou Mozaika života a snov, literárna kritika na ňu nijako nezareagovala a sám Horváth ju neskôr označil ako „školskú úlohu z gymnázia“. To, čo sa však nepodarilo na začiatku, podarilo sa neskôr. Dana Kršáková o ňom napísala: Ivan Horváth vo svojich novelách pohotovo reagoval na inšpirácie a impulzy moderných európskych literárnych smerov, a to v širokom kontexte moderného umenia dvadsiatych a neskôr tridsiatych rokov 20. storočia. Identifikovateľné sú u neho spojivá s impresionizmom, dadaizmom, expresionizmom, poetizmom, lyrickou prózou. Tieto prvky sa však striedajú a prelínajú bez toho, aby sa jeden smer stal dominantným a určujúcim pre celé jeho dielo. Ivan Horváth totiž nebol jednostranný, ale experimentujúci, čo sám aj otvorene priznával.

  Tieto slová sú len potvrdením toho, čo kniha v sebe nesie. Vízum do Európy, prvú časť výberu, ktorá pôvodne vyšla v roku 1930, dobová kritika oceňovala najviac. Obsahuje päť noviel so zosilnenou príbehovou líniou, orientovaných na cudzokrajné prostredie, a tu sa k nej pridávajú ešte dve už skôr napísané novely s „európskou problematikou“ – Dieťa PassayMária a jej syn. Druhú časť tvorí esej Návrat do Paríža, ktorú Horváth napísal počas svojej cesty v roku 1937 do francúzskej metropoly. Posledná časť knihy: Život s Laurou, v čase svojho vydania zapadla. Snáď preto, že vtedy boli na programe už úplne iné témy. Kršáková to vysvetľuje takto: Pri presadzovaní poetiky socialistického realizmu sa Horváthovo metaforické a symbolické rozprávanie plné kryptonymov a inotajov, satiricko-parodicky reflektujúce umeleckú tvorivosť v spojení so ženami, nutne muselo javiť ako anachronické.“ To však už, dúfame, nie je prípad dneška...

  Posledným autorom edície je stálica slovenskej drámy a prózy – Jozef Gregor Tajovský. Výber Maco Mlieč a iné ponúka jeho najlepšie prózy, ku ktorým sa pridružili niektoré časopisecké štúdie a jubilejné novinové články. Tajovský, čo už vieme zo škôl, v prózach navodil len hlavnú líniu príbehu, pričom si celkom vystačil s jednoduchým komentárom, ktorým však veľmi presne definoval ľudské osudy. Tie sa aj vďaka nemu stali v niektorých prípadoch až symbolmi: Maco Mlieč, Apoliena, Mamka Pôstková, Prvé hodinky, Žliebky a iné.

  Snáď mu chýba akási „kukučínovská mäkkosť“ pri rozprávaní, to však nahradil výrečnosťou detailu zovňajšku postavy, ale najmä jej reči. Tou vedel charakterizovať sociálny rozmer a hĺbku, preto aj v závere knihy nechýba slovníček niektorých zastaraných pojmov, ktoré dnes už z nášho jazyka vymizli. Čo však vidieť z výberu najfrapantnejšie, je to, že Tajovský vo svojich literárnych prácach naplno rozvinul žáner poviedky a črty.

  To by bolo predstavenie diel, ktoré nám „naši otcovia“ zanechávajú ako „odkazy minulosti“. Tieto odkazy sú určite nespochybniteľné a knihy z edície Zlatá niť môžu reprezentatívne zdobiť naše knižnice.

Ale...

  To „ale“ je akousi čarovnou formulkou, ktorá prináša iba problémy a ešte aj pri ospravedlnení má negatívny charakter. Je určite záslužnou činnosťou Vydavateľstva Matice slovenskej, že takého knihy sa znova dostávajú na knižné pulty a snažia sa osloviť slovenského čitateľa, no tento raz je takýto návrat aj diskutabilný. Ak Mináčove slová z nášho úvodu hovoria o schopnosti uchovávať hodnoty, o napredovaní, ale aj zotrvávaní, o prekonávaní, ale aj nadväzovaní, nehovoria o opakovaní, z ktorého sa rodí iba neporozumenie, prípadne nevšímavosť. Je to ako s našimi romantickými štúrovcami, ktorí sa orientovali najmä na folklór ako na inšpiračný zdroj, a tak chceli osloviť, čo najširšie zázemie. To, čo však platilo pre nich, neplatí napríklad pre súčasnosť. Dnes by takýto pokus vyznel smiešne a archaicky. A to je v princípe akási paralela medzi nimi a edíciou Zlatá niť. Napriek jej krásnemu obalu, pod ktorým sa síce ukrýva odkaz generácií pred nami, neverím, že veľa ľudí po nej siahne. Mám obavy, že čitateľ po skúsenosti s povinným čítaním, po týchto knihách pozrie v kníhkupectve iba z nostalgie. Nie je to vôbec z neúcty k tradícii, to nie. Jednoducho povedané, obyčajní ľudia si zlatou niťou gombíky neprišívajú... Touto poznámkou však v najmenšom nezhadzujem význam tých štyroch autorov, ktorí sa nám ponúkajú. Otázkou však ostáva, či tento vydavateľský počin nezostane len výkrikom do prázdna... Budem rád, ak sa mýlim.

Radoslav Tomáš