Brazílsky spisovateľ Joaquim Maria Machado de Assis sa narodil v roku 1839 a jeho známy román Quincas Borba vyšiel knižne v roku 1891. Sú v ňom priamo i nepriamo zachytené udalosti počínajúce vyhlásením nezávislosti Brazílie od Portugalska v roku 1822, cez zrušenie otroctva v roku 1888, následnú hospodársku krízu v dôsledku nedostatku lacnej pracovnej sily, až po vojenský puč vedúci k zrušeniu cisárstva a vyhláseniu Brazílskej republiky v roku 1891.
Národnooslobodzovacie a zjednocujúce snahy na európskom kontinente smerujúce k vytvoreniu národných štátov boli výrazne podporované aj vo svete umenia. V tomto zmysle Machadove romány nesú viaceré znaky spoločensky angažovanej literatúry s cieľom prispieť ku konsolidácii politických a sociálnych pomerov novovzniknutého štátneho celku – Brazílskej federatívnej republiky.
Nielen romantický realizmus
Machadova tvorba je osobitne ovplyvnená romantizmom zo začiatku 19. storočia a európskym realizmom (v národných formách známym ako francúzsky naturalizmus, taliansky verizmus a podobne) z jeho druhej polovice. Ak pre romantizmus bolo charakteristické zobrazovanie citového života literárnych postáv – ich najvnútornejších, spravidla nenaplnených túžob, nesúlad medzi životnou realitou a politickými, sociálnymi a morálnymi ideálmi protagonistov, ich iracionálne správanie, „Weltschmerz“, duševný nepokoj a úniky do idealizovaného sveta prostredníctvom fantázie, bláznovstva, snov či vízií, realizmus sa zameriaval na vykreslenie života spoločensky ukotveného jedinca interagujúceho so životným okolím v konkrétnom dobovom kontexte a podliehajúceho rôznorodým spoločenským dynamikám.
Tento hybridný literárny žáner zlučujúci v sebe subjektivizmus romantizmu a objektivizmus realizmu – nazývaný aj romantický realizmus – je autorskou konštantou väčšiny Machadových diel. Jeho príbuznými formami, rozšírenými v literárnej tradícii druhej polovice 19. storočia, ktorých vplyv nachádzame aj v románe Quincas Borba, boli literárny impresionizmus a dekadentizmus. V pozícii revolty voči dominujúcemu klasicistickému vkusu zdôrazňoval dekadentizmus pocity márnosti, prázdnoty, nudy, osobného a spoločenského sklamania a následnej beznádeje a oproti výchovnému poslaniu umenia presadzoval jeho svojbytnosť. Spisovatelia sa sústreďovali predovšetkým na novosť a prekvapivosť – v oblasti použitých výrazových prostriedkov, kompozície deja alebo pri vykresľovaní postáv. Naznačenú estetickú preferenciu dokázali zvyčajne realizovať práve prostredníctvom protagonistov osobnostne rozvrátených či nezrelých, akými sú aj hrdinovia románu Quincas Borba. Klasicistické prvky sa však z Machadovho príbehu o nečakanom zásahu Šťasteny do života chudobného učiteľa nevytratili celkom a nadobudli podobu citátov z klasických literárnych diel, odvolávok na ich autorov či na postavy, ktoré v nich vystupujú. Frekventované sú aj odkazy na kresťanskú a grécku mytológiu.
Moderný román
Autor sa pri písaní románu inšpiroval prevažne Schopenhauerovými a Kierkegaardovými tézami („Ľudia nežijú ako jednotlivci. Dav je pravda.“), čo sa na úrovni jeho štýlu následne prejavilo v podobe pochmúrnej nálady, pocitov zmaru, mysticizmu, ale aj narcizmu a jemnej erotiky. Úvod knihy môže spočiatku vyvolávať dojem toho, že ide o filozofický román, avšak v skutočnosti sa tak autor, ako aj hlavná postava Rubião, dotýkajú základných filozofických otázok len okrajovo. Ústredná dejová línia sa odvíja v podobe takmer bezcieľnej životnej púte protagonistu, ktorej definitívny ráz nedokázala ovplyvniť ani výrazná zmena vonkajších – ekonomických, sociálnych, kultúrnych – okolností. Rubiãov životný príbeh sa tak stáva obrazom krízy pozitivistickej filozofie (vyvolanej počiatočným optimizmom priemyselnej revolúcie v druhej polovici 19. storočia), ktorá prisudzovala ľudskému rozumu (raciu) a s ním spojenému pokroku v oblasti vedy a techniky postavenie jediného a univerzálneho nástroja ľudského poznania.
Román Quincas Borba – ako celé Machadovo dielo – je poznačený iróniou a skepsou prameniacimi v autorovej pochmúrnej povahe. Súčasne oplýva fascinujúcimi a detailnými psychologickými analýzami duševných pohnútok protagonistov, čo z neho robí predchodcu existenciálne a psychologicky ladených románov nasledujúcich rokov z prelomu 19. a 20. storočia.
Napriek historicky vzdialenému obdobiu svojho vzniku pôsobí Quincas Borba dojmom moderného románu, ktorý sa vyznačuje nielen plynulým a pútavým štýlom – vynikajúco sprostredkovaným prácou prekladateľky – kombinujúcim v sebe viaceré rozprávačské techniky, ale aj nadčasovou existenciálnou tematikou odkazujúcou na základné ľudské pocity a túžby vo svete, ktorý nežičí autentickým prejavom osobnosti a skláňa sa pod tlakom spoločenských konvencií a malomeštiackej morálky.
Pavol Štubňa
