Vyhľadávanie
Bratislava, Vydavateľstvo Univerzity Komenského 2000
,,Ako predtým: preklady akoby bezslovné slobodné objatia duší" (J. Zambor: Ajgi). Ak začíname úvahu o básnickom preklade lyricky -- a celá vec sa napokon tak javí --, zisťujeme, že aj na pôde lyriky alebo práve tam možno byť strohý, vecný, kritický, prísny. Zambor mapuje moderný básnický preklad na Slovensku od jeho začiatkov, nerobí to však automaticky, mechanicky, naopak, jednotlivé štúdie prinášajú skôr problémové rozkrytie všetkých rovín prekladanej básne. Zambor, hoci pôsobí ako vystrihnutý láskavý čitateľ, v skutočnosti je láskavý len tam, kde mu to kvalita textu dovoľuje. S jeho hodnoteniami nemusíme vždy súhlasiť, napokon, autor ich predkladá veľmi elegantne, zdôrazňujúc subjektívnu stránku a úlohu tvorivosti, ktorá je pri básnickom preklade nezastupiteľná. Isté je, že umelecký preklad treba chápať ako špecifickú súčasť dejín národnej literatúry a slovenská literatúra bola vždy otvorená podnetom zvonka, predovšetkým českým. Hodnotenie prekladov i samo uvažovanie o básnickom preklade sa deje v česko-slovenskom kontexte, pretože je fakt, že ,,český básnický preklad podnetne pôsobil nielen na vývin slovenského pôvodného básnictva, ale -- najmä v posledných desaťročiach -- aj na vývin nášho prekladu poézie. Pokiaľ ide o básnickú generáciu, ku ktorej patril Stacho, väčšine ich prekladov predchádzalo zoznámenie sa s autorom v českej prekladovej konkretizácii."
Keď Zambor píše o konkrétnych tvorivých riešeniach pri preklade Puškina, Lorcu, sv. Jána z Kríža, celkom prirodzene kladie vedľa seba české a slovenské znenie a uvažuje o ich umeleckej sile a adekvátnosti. Dnes, keď sa zdôrazňuje úzka špecializácia, takmer zvláštne pôsobí fakt, že Zambor sa suverénne pohybuje aj v domácom spisovateľskom kontexte, takže keď hodnotí preklady napríklad J. Stacha, ako znalec jeho pôvodnej poézie presne vie, čo Stacho akoby ,,požičal" prekladanému autorovi z vlastného básnického sveta. Podobne je to aj pri čítaní prekladov iných básnikov, a hoci by poznanie domáceho kontextu malo byť samozrejmé, už len pri čítaní prác niektorých jazykových špecialistov vidíme, čo všetko im zo slovenskej literatúry uniká. Keď som už spomenula Stacha, zaiste aj dôkladná znalosť jeho poézie Zamborovi umožnila napísať, ako Stacho ,,doslova jastrí po tom, aby mu neunikol nijaký zmyslový prvok".
Kniha je ozajstným prínosom i preto, že v autorovi sa stretáva hĺbavý teoretik s citlivým praktikom, keď uvádza jednotlivé konkrétne prekladateľské riešenia a komentuje ich. Zambor sa vynikajúco vyzná v teórii verša a presne vie zhodnotiť jeho významové i zvukové kvality, navyše svoje štúdie písal bez predsudkov a bez strachu z ,,veľkých mien", bez akýchkoľvek preferencií.
Básnický preklad je jemná práca. Dôležité je vystihnúť mieru, stotožniť sa s prekladaným autorom, a zostať sám sebou. Mnoho o tom vedia prekladatelia, osobnosti moderného slovenského básnického prekladu, o ktorých Zambor píše, veľa o tom vie on sám.
Viera Prokešová
