Vyhľadávanie
Nick Hornby
Ako byť dobrý
Bratislava, Ikar 2003
Kto by nechcel byť dobrý? Keď nie pred inými, tak aspoň pred sebou, a keď nie pred sebou, tak aspoň pred inými. Literatúra unavená príbehmi, rozprávaním, hrami či analyzovaním si však otázku o dobre a zle kladie akosi čoraz zriedkavejšie, hoci bola odjakživa jej chrbtovou kosťou. Azda preto aj za titulom anglickej knihy roka Nicka Hornbyho, ešte nie päťdesiatnika, ale už nositeľa významných ocenení, Ako byť dobrý sa hneď ponáhľame hľadať nejakú ironickú zradu, bez ktorej je dnes takýto názov veru prinajmenšom podozrivý. A skutočne, tá irónia v knihe naozaj je. Už to, že jej rozprávačom je zrelá žena pred štyridsiatkou a objektom rozprávania zrelý muž, čo v tejto knihe vykonáva robotu, ktorú v mnohých iných podobne hojne čítaných knihách robia ženské postavy, je ironické. Ironický podberáčik nadľahčuje aj modelový výber postáv, modelovanie vzorky rodiny, model základného konfliktu. Hornbyho otázka bez otáznika je však napriek tomu mimoriadne vážna: naozaj je položená, naozaj sa románovo vetví, naozaj preráža cez nezriedka vtipné a briskné dialógy.
Takže rozprávačka: lekárka a udržiavateľka ohňa v krbe ,,nukleárnej rodiny strednej vrstvy", emancipovaná manželka a rovnako konformne nekonformná hotelová milenka, trpiteľka ,,najrozhnevanejšieho muža v Hallowai", nezdolná obeť svojich vlastných depresií. A najčastejší objekt rozprávania: manžel-spisovateľ nezarábajúci tak, ako treba, frfľoš, hundroš, sebec a nepriateľ sveta, otec otravne drzých detí a majiteľ neliečiteľne pokazeného chrbta. Spôsob komunikácie: hádky, škriepky, slovné šermovačky, občasný sex, občasná večera v reštaurácii, občasné povyrazenie do divadla či na party. Situácia ako vyšitá zo života v radovej zástavbe štvrte zodpovedajúcej štandardu strednej konzumnej vrstvy. Situácia, ktorá je súčasne diagnózou zabetónovanou konzumným životom, konzumnými stereotypmi, kozumnými vylomeninami. Situácia zrelá na riešenie: naozaj treba niečo urobiť. Ako byť dobrý?
Čo urobí ona a čo on? Ona sa chce rozviesť. On nie. Niet východiska. Niet? Je, ale je pre oboch neprijateľné. Čiže niet.
A predsa je! Príde v podobe GoodNewsa, bezdomovca, ktorý zázračne vylieči lekárkinmu manželovi boľavý chrbát a dcére vyrážky vzdorujúce aj najzázračnejším konzumným medikamentom. Jediným dotykom, prosím, ale za dvesto libier. ,,Dobrá správa" razom rozmetá celý ten konzumný betón: svojhlavá hlava rodiny stratí svoju hlavu a začne používať rozum zmixovaný s citom, bezhlavá manželka sa nestačí čudovať, aké nezmyselné boli jej mindráky z ,,vybitej batérie" a ľahostajný liberalizmus oboch naberá do plachát účasť, spoluúčasť, starodávnu utopickú solidaritu. Solídny dom v radovej zástavbe sa zaplní bezdomovcami a desperátmi na úkor nadbytočných vecí, ktoré našli nových nevďačných majiteľov v obyvateľoch chudobných príbytkov a iných nemajetných. Všetko je opäť v absolútnom neporiadku. Opäť treba riešiť, opäť treba niečo urobiť. A až vtedy príde na rad skutočné riešenie statočne vysebaanalyzovanej hrdinky: Kým manžel so zázračným liečiteľom chorôb tohto sveta spisuje knihu, vlastne román Ako byť dobrý, usiluje sa vrátiť všetko na pôvodné miesto. Veď čo, betóny konzumného zvyku popraskali, úsmevy z insitného človekoľubstva sa ešte nerozplynuli a revolučný liberalizmus nebezpečne rozhlodávajúci základy istého sveta má furt v zálohe upokojujúci konzervativizmus. Zarománovali sme si a poďho znova do pekiel nezničiteľného konzumu. Veď tie veci sú také milé a tak ich potrebujeme! Náš svet je skutočne jediná naša istota.
Treba však povedať, že Nick Hornby zohral so svojou hrdinkou poctivú hru. Nech by ju prinútil urobiť čokoľvek iné, sotva by presvedčila väčšmi ako svojou jasnou zaradenosťou, ktorá si je však vďaka svojmu plnokrvnému románovorozprávačskému výkonu naplno vedomá, že naša civilizácia má svoje neprekročiteľné hranice. Preto je dobré, ak o nich vie aj čitateľ. Je to chvíľami na smiech, ale je to tak.
Alexander Halvoník
