Ako chutí moc - Ladislav Mňačko

Kedysi, za gymnaziálnych čias v bývalom re-
žime, keď sa mnohé pomenúvalo inakšie,
medzi študentmi kolovala parafráza na známy
román Ladislava Mňačka Ako chutí moc (Vyda-
vateľstvo Európa). Stačilo, aby sa niekto druhého
spýtal: „Aj tebe chutí moč?“ – a už sa vedelo, kam
smeruje kalambúrna narážka. Pritom, paradoxne,
väčšina študentov zakázanú knihu ani nedržala
v rukách, nieto ešte čítala. Jednoducho, Mňačkov
román bol legendou so všetkým, čo k tomu patrí.
Keď sa po spoločenských zmenách autor znovu
mohol objaviť na Slovensku osobne i svojimi diela-
mi v nových vydaniach, k druhému vydaniu diela
(1990) pripojil Pár slov po dlhých rokoch. Rozoberá
v nich okolnosti vydania, svoju anabázu ľudskú,
autorskú. Na margo protagonistov režimu, nomen-
klatúrnych kádrov, uviedol: „Dupnúť. Nakričať.
To na nich platilo, toho sa báli, to rešpektovali.“
Ibaže to dupnutie si dovolil málokto. A najmä nie
človek neznámy, bez vplyvu, taká vzbura by vyznela
smiešne a bola by hneď v zárodku zmarená. Hlas
Mňačkovej tvorby bol však v tom čase už dostatočne
relevantný, autor sa poznal s viacerými prominent-
mi, nebolo ho možné len tak odignorovať. Napokon
vydanie vyvolalo v istých kruhoch až hystériu, do
kauzy sa zaangažoval aj vtedajší prezident Novotný
a Mňačko si naveľa vyslúžil ako „zaslúžilý nositeľ
straníckych trestov“ jeden ďalší navyše.
Mňačko o moci napísal román, lebo politický
pamfl et by napriek svojej odvahe nikdy nebol
pretlačil na publikovanie vo vtedajšom Česko-
slovensku. Moc ako hlavnú tému diela obracia zo
všetkých strán, dalo by sa povedať, že ju griluje
nad ohňom pravdy. Píše: „Moc ... nie je dobrá ani
zlá. Moc sa môže stať dobrom, moc sa môže stať
zlom, záleží na tom, kto ju používa. Ako s ňou vie
zaobchádzať.“ Na inom mieste autor uvádza, že
pre moc a peniaze sú ľudia schopní robiť čokoľ-
vek, nechajú sa podplácať, dajú si hovoriť, akí sú
geniálni, utápajú sa vo vlastnej dokonalosti... Moc
ničí – a absolútna moc ničí absolútne. Mňačko
zdôrazňuje, že moc je veľmi silný omamný pro-
striedok, droga, ktorá po čase zlomí takmer každý
charakter. Poukazuje na to, že moc – podobne ako
droga – sa po čase stane cieľom celého bytia a sna-
ženia človeka, ktorý je s ňou spätý. Zhromažďuje
jej stále viac a viac, má o ňu strach, bojí sa, že by
o ňu mal prísť. Podľa Mňačka na moc treba byť
náležite pripravený, pretože ak ju človek nevie
použiť, môže napáchať viac zla ako dobra. Ľudia,
ktorí sú pri moci, robia chyby, vinia však za ne
vždy „tých druhých“.
Už z týchto niekoľkých úvah „banketového“ fo-
tografa Franka, novinára s prístupom k najmoc-
nejším, akéhosi alter ega Mňačka, je zrejmé, že
vyjadrenia prekročili kazajku doby svojho vzniku.
Platia rovnako včera i dnes. Frank uvažuje počas
troch dní ofi ciálnej štátnej rozlúčky, masových
organizovaných kondolencií po úmrtí zámerne
bezmenného predsedu kabinetu, ktorý je nanajvýš
titulovaný ako Veľký. Súčasné úvahy sú popretká-
vané reminiscenciami, pretože Frank ako bývalý
spolužiak, kamarát a neskôr už len tieňový pozo-
rovateľ a zaznamenávateľ kariéry Veľkého má na
čo spomínať. Ako sa kazili sny, krivili charaktery,
ako sa rozmáhal strach, ako vzostup sprevádzala
tvrdosť a krutosť a zaokrúhlenie tela symbolicky
predznamenalo úpadok. Napokon, o samotnom
deji netreba veľa hovoriť, nespočetnekrát sa už
pretlmočil v čitateľských zošitoch, referátoch a ťa-
hákoch. Z proskribovaného románového textu sa
stalo dielo odporúčané aj pre študentské čítanie.
V roku 1968, keď román Ako chutí moc vyšiel
na Slovensku a v Čechách prvý raz knižne, štu-
denti, ako takmer vždy, patrili k najrevolučnejším
zložkám spoločnosti. Zámerne hovoríme o zložke,
pretože mladí revolucionári vyrastali v režime,
ktorý si rád každého škatuľkoval. Či chceli, či nie,
niesli na sebe pečať dobovej výchovy. Z dnešného
pohľadu sa zdajú niektoré ich vzbury až smiešne.
Oni však vlastne prvý raz v živote zdvíhali hlavy,
dovtedy učení poslúchať. Dnešní mladí ľudia už
zväčša žiadnu skúsenosť s totalitným režimom
nemajú a preberajú vzorce správania nedávno
u nás ešte nevídané. Ich asertivita je taká veľká,
že v očiach starších hraničí s drzosťou. Minulosť
ich, až na malé výnimky, nezaujíma, ich interes
je obrátený k prítomnosti a budúcnosti – predo-
všetkým tej ich. Z tohto pohľadu potom zákonite
Mňačkom umelecky opísanú skutočnosť vnímajú
skôr ako hyperbolu, antiutópiu, mnohým veciam
nie sú schopní porozumieť. Navyše v takej spoloč-
nosti, ktorá preferuje súťaživosť a kariérny rast
a kontakty s druhými vyhodnocuje podľa miery
prospešnosti. V spoločnosti, ktorá nezriedka ľudí
hodnotí podľa rozsahu ich moci – čím viac, tým
lepšie. Našťastie sa ešte vždy nájde niekoľko ak-
tivistov, ktorí na koncentráciu moci a s ňou často
spojené nelegálne praktiky upozorňujú.
Mňačko sám v živote prešiel veľkým oblúkom
postojov – od okiadzača socialistického režimu až
k jeho nezmieriteľnému kritikovi. S názormi, kto-
ré si v princípe uchoval počas posledných dekád
života, by dnes zrejme patril do tábora uvedených
aktivistov. Protestoval by proti tým, ktorým príliš
zachutila moc a nechajú sa ňou ovládať. Od prvého
slovenského vydania po takmer päťdesiatich ro-
koch vo Vydavateľstve Európa práve vyšlo vydanie
tretie – a tým zároveň kniha tretí raz vstupuje do
iného spoločenského koloritu. Dnes je opäť ako pri
svojom zrode odbojná – tentoraz proti mainstrea-
movému ladeniu. Ktovie, koľkých mladých dnes
táto jej odbojnosť navnadí natoľko, aby opustili
bezpečný „mama hotel“ a vydali sa na tŕnistú ces-
tu humanity a nie chniapania sa po čoraz väčšej
moci. Len ťažko povedať, či bude stačiť proti moci
samotnej – ktorá bude existovať vždy – dupnúť
a nakričať na ňu, ako to bolo kedysi.