Vyhľadávanie
Hela Volanská
Ako na cudzej svadbe
Bratislava, Albert Marenčin PT 2009
Po spomienkach Žo Langerovej Vtedy v Bratislave a Jána Roznera Sedem dní do pohrebu je román Hely Volanskej ďalšou knihou z vydavateľstva A. Marenčina, ktorá zaujme čitateľa silou a autentickosťou osobnej výpovede opierajúcej sa o konkrétne udalosti našich povojnových dejín. Hela Volanská (1912 – 1966) vstúpila do slovenskej literatúry koncom 40. rokov minulého storočia ako autorka vojnových próz Stretnutia v lesoch a Tajomstvo, ku ktorým neskôr pripojila reportážne knihy Kvet paprade, Planéty a Domino a romány z lekárskeho prostredia Jed a Siahni si, ako to bolí. Vlastnú traumatizujúcu skúsenosť Chaje Wolfowitz, židovky pôvodom z poľskej Lodže, ktorej sa po rôznych komplikáciách podarilo v Bratislave vyštudovať lekársku fakultu a po krátkej praxi v žilinskej nemocnici skončila ako ilegálna komunistka v Ilave a potom ako židovka v pracovnom tábore v Novákoch, najplnšie a umelecky najúčinnejšie vyjadrila až vo svojej poslednej próze Ako na cudzej svadbe. Autobiografický román, ktorý vznikal v Prahe v sedemdesiatych rokoch, v čase, keď autorka nemohla publikovať, vyšiel najskôr ako samizdat roku 1987 vo Vaculíkovej edícii Petlice pod názvom Concordia, neskôr v českom preklade pod jej dievčenským menom Chaja Wolfowitz pod názvom Cizí svadba. V roku 1990 vyšiel román aj v nemeckom preklade.
Slovenské vydanie Volanskej románu tak vychádza po vyše dvadsiatich rokoch od jeho samizdatového pražského vydania a v názve Ako na cudzej svadbe sú slová autorkinej matky, ktorá reagovala na zmenu jej hebrejského mena Chaja (nádej) na nejaké poľsky znejúce meno slovami: „Keď sa budeš hanbiť za vlastné meno, celý život sa budeš cítiť ako na cudzej svadbe.“ Symbolicky názov románu vyjadruje aj jeden zo základných životných pocitov autorky, ale rovnako aj európskej židovskej komunity: pocit cudzoty, nevítaného hosťa v krajine, človeka ustavične ohrozovaného spoločnosťou a jej režimami. Či to bol režim vojnového slovenského štátu alebo pofebruárový komunistický režim. Volanskú, hoci presvedčenú komunistku, väznili a mučili v čase politických procesov na začiatku 50. rokov, keď sa pod nálepkou sionizmu opäť vrátil do spoločnosti antisemitizmus. Hela Volanská o tom všetkom rozpráva veľmi otvorene a vtedajších komunistických vládcov Širokého či Ďuriša predstavuje ako politických manipulátorov a ľudských zbabelcov. Práve tieto pasáže knihy jej nedávali nijakú šancu, aby vyšla pred pádom komunistického režimu u nás inak ako v samizdate.
V románe sa čitateľ okrem jej pohnutého životného osudu, spomienok na rodinu zoznámi aj s viacerými postavami slovenského medzivojnového, vojnového a povojnového života: maliarom Imrichom Weinerom- Kráľom a jeho manželkou, umeleckou fotografkou Irenou Blühovou, literátom a väzňom v pracovnom tábore v Novákoch Jurajom Špitzerom, poprednými povojnovými politikmi, ale aj komunistickým historikom P. Reimanom, ktorý v päťdesiatych rokoch schvaľoval politické procesy. Autenticky a ideologicky neskreslene približuje aj pomery v partizánskom hnutí, kde pôsobila ako politická komisárka – ale ruskému komandírovi napriek tomu prekážalo, že je židovka. Celým príbehom knihy sa prelínajú úvahy o tom, ako ľudsky nezlyhať ani v najťažších životných situáciách, mať v sebe mravný zákon a nespreneveriť sa mu. Preto má Volanskej svedectvo širšiu platnosť, je obrazom doby, v ktorej bolo viac neľudskosti i ľudských zlyhaní ako dobra a „dejinnej“ spravodlivosti. Zároveň predstavuje prínos do našej stále chudobnej autobiografickej prózy a zaslúžený návrat autorky do povedomia odbornej i širšej čitateľskej verejnosti na Slovensku.
Anton Baláž
