Vyhľadávanie
Bratislava, Fragment 2010
Preklad Marína Gálisová
Dovoľte otázočku: Máte ešte starú mamu? Ak áno, vyskočte z pracovného kolotoča a okamžite k nej vyštartujte! Nestrácajte ani minútku, nič nie je dôležitejšie ako chvíle prežité so ženou, ktorá priviedla na svet vašu mamu. Počas týchto vzácnych okamihov máte jedinečnú šancu zistiť, kto vlastne ste, no možno sa dozviete aj to, čo nechcete... Gény sú totiž neúprosné. Nuž, aká (pra)matka, taká malá Katka. Pravdivosť tohto príslovia potvrdzuje aj známa britská autorka Stephanie Calmanová vo svojej knihe. Vtipne, zaujímavo, občas bezmocne, no predovšetkým s veľkou láskou! Mama je predsa nadovšetko! Ľúbime ju, aj keď to občas medzi nami zaiskrí. Autorka tento vzťah opisuje v 35 historkách z vlastného života. Spomína, ako im so sestrou pred dvadsiatimi rokmi mama povedala: „Ak raz začnem byť taká ako moja mama, poviete mi to, však?“ Rady by sme sa zbavili vlastností a postojov, ktoré sme neznášali u svojej mamy. Dá sa to? Niekedy áno, ale... Vieme, že raz ten okamih príde a pristihneme sa, že sme presne ako mama. Rovnako zvýšený hlas, rovnaké argumenty, rovnaké gestá. Autorka rozihráva isté životné situácie, v ktorých sa porovnáva so svojou mamou, a tú uznáva, odsudzuje, obdivuje, spochybňuje... Budem vo všetkom ako ona? Keď starú pani čaká operácia bedrového kĺbu, dcéra zneistie. Vidí, že mama stráca energiu, bojí sa chirurgického zákroku a strach ovládne aj ju. Ako operácia dopadne? Bez váhania prezrádzame – dobre. Dcéry sa však zmocnia nové otázky: Ako pristúpiť k poslednej kapitole života vlastnej matky? Ako jej pomáhať a nenarušiť jej nezávislosť? Pomôže poplašné tlačidlo, ktoré dá mame v dome nainštalovať? Čoskoro však zistí, že aj ona by ho potrebovala... Stephanie Calmanová nás krok za krokom posúva bližšie k ríši Staroby. Matkinej i svojej. Vťahuje nás do vlastnej rodiny a robí to nevtieravo, láskavo a s humorom! Ak však preň nemáme zmysel, nechajme sa nainfikovať! Prestaneme hundrať a získame nadhľad nad malichernosťami deformujúcimi spolunažívanie v rodine, a tiež aj nad sebou samými. A tak možno deti našich detí dostanú do vienka gén žartovnosti. No, nestojí to za pokus?
