Vyhľadávanie
Bratislava, trio publishing 2012
Bol raz jeden muž menom Hevier a bol to rozprávkar známy v celom celučičkom kráľovstve zvanom Slovenská literatúra. Jedného dňa sa tento rozprávkar rozhodol, že už napísal dosť fantazijných poloprávd pre deti a ich rodičov, a preto by mal stvoriť rozprávkovú knihu, kde všetko uvedie na pravú mieru a bude hovoriť len pravdu a nič než pravdu, sťaby objektívom fotoaparátu. V takom pravdivom svete sa však dejú aj veci nepekné, miestami až hrôzostrašné, čo by sa deťom asi príliš nepáčilo a možno by z nich aj nemohli spať. Z toho dôvodu považoval za nutné venovať knihu len „bývalým deťom“, ktoré už aspoň trochu trošičku tušia, ako to vo svete chodí. A tak sa dostala, čudujsasvet, na svetlo kráľovstva Slovenská literatúra kniha knižtička Ako sa fotografuje vietor s veľavravným podtitulom Rozprávky pre dospelých, obsahujúca sedemdesiat „niečoakorozprávok“.
To všetko by mohlo byť v poriadku, keby nebolo keby. Najmä keby sa neobjavila otázka, ako môže byť rozprávka škaredorealistická, bez šťastného konca a dokonca bez detského čitateľa(?). Nie je to škandál?! Radcovia hovoria, že určite nie. V kráľovstve Postmoderna, ktoré je nadradené tomu slovensko-literárnemu, je totiž dovolené všetko. A keď už ide o to, ani taký Andersen nepísal najveselšie rozprávky. Symbolickým posolstvom sú im dokonca podobné! Navyše, netreba zabudnúť na časté alúzie smerujúce k príbehom tohto velikána. Nielen bytosti z rozprávkového sveta však rozmýšľajú nad tým, čo rozprávkara Heviera viedlo k deštrukcii krásnoromantickej rozprávkovosti. Z textov je zrejmé, že mu išlo o čo najpravdivejší obraz súčasnosti meniacej sa „šťuknutím vypínača na bordel, v ktorom sú ľahké ženy a ťažké problémy“ a v ktorom aj „asistentka asistentky môže byť trochu prostoduchá“. V tradičnom rozprávkovom obale sa skrýva séria príbehov o fenoménoch súčasnej doby, ktoré sú koncipované v malých metaforách. Hevier je tu občas záhadným, občas filozofom, predovšetkým však nekompromisným ironikom a parodizátorom. Čitateľ tu stretne napríklad dvanástich mesiačikov, ktorí popíjajú fľašu slivovice (medzi nimi je aj „Veľký Sečeň, čo mal tvrdú pečeň“). Témou aj kvalitou rozmanité príbehy sú spravidla zakončované prekvapivou pointou, plnou skepsy a melanchólie s často prítomným motívom smrti, ktorá popiera rozprávkovú schému. Čo je najzaujímavejšie, Hevierove tragikomické kvázi rozprávky, v úvode skôr komické a v závere skôr tragické, mi chtiac-nechtiac evokovali prichádzajúcu starobu. Či už ide o dojem alebo fakt, milovníci skeptických a sebaironických tragikomikov, ktorých je v tom našom malom literárnom kráľovstve čoraz viac, si určite prídu na svoje. A tí, ktorí uprednostňujú klasické konce v duchu „žili šťastní, až kým nepomreli“, nech radšej siahnu po inej knižke. Táto je už zarezervovaná.
