Recenzia
Ľubomír Jaško
29.12.2017

Ako sa oslobodiť z poníženia

Drevo
Psychické a sexuálne násilie v kláštore. Čo iné môže byť ešte väčším pokušením pre napísanie bulvárneho príbehu a lacno škandalózneho románu? Odolať takémuto vábeniu vie len pán spisovateľ. Jeroen Brouwers to dokázal. Román Drevo neprišiel o svoju trýznivú priamočiarosť a stihol vyvolať aj vlnu rozhorčenia. Ale ide predovšetkým o dobrú prózu s otázkami, ktoré prekračujú tému sexuálneho zneužívania v prostredí náboženských inštitúcií.

Rozprávačom je Eldert Haman. Vo františkánskom kláštore kdesi na holandsko-nemeckej hranici sa ocitol iba ako laický učiteľ, ktorý má žiakov vychýrenej kláštornej školy podporiť v nemčine. Postupne sa, v intenzívnom kontakte s denným režimom bratov, žijúcich v kláštore, sám stáva jedným z nich.

Keď mal Eldert trinásť, prišiel o matku a otca odvliekli z domu gestapáci, viac sa už nevrátil. Hoci protagonista prichádza do chlapčenského internátu ako civilná osoba, ktorá má garantovanú nezávislosť, ubytovanie a stravu, v mníšskej kutni nachádza, s menom zmeneným na „brat Bonaventura“, spočiatku pohodlný azyl. „Bol som práve po dvadsiatke. Kuriatko medzi dravcami.“

Postupne sa však bezpečné riešenie mení na nešťastie. „Božemôj, čo som to spravil, prečo som svoj život a seba samého tak vmanévroval do slepej uličky?“ A nejde iba o nesprávne zvolenú životnú cestu a krízu duchovného povolania. V kláštore je svedkom ponižovania žiakov. Viacerí mnísi bez akýchkoľvek výčitiek zneužívajú svoju pozíciu vychovávateľov a chlapcov sexuálne obťažujú. Kto by predsa deťom uveril, ak by počas prázdnin svojich rodičov z lepších spoločenských tried presviedčali o tom, že františkánski bratia sú zvrhlíci?! To všetko v ére zbožnosti a úcty k posvätným inštitúciám a osobám v mníšskych habitoch.

Bonaventura zažíva viacnásobnú vzburu. Obyčajná ľudská dobrota proti násiliu v mene výchovy a poriadku. Mladícky idealizmus proti úpadku spolubratov. Energia vášnivého srdca proti nechutnému pokrytectvu celibátnych mníchov v súkromí zneužívajúcich mladých chovancov.

Kláštor v Brouwersovom podaní nie je žiadna idylka. Je to viac paródia na zbožnosť, urážka svätých vízií. Klamstvá sú násobené slepou poslušnosťou voči autoritám. Nepomáha latinčina, spevy, ani každodenné obrady – život týchto mužov je v skutočnosti hrubý a bezcitný. Záchrana má jasné meno. Nemôže existovať nič očistnejšie, ako odvaha zvonka zabuchnúť dvere. Oslobodenie nie je egoistické, je pozvaním aj pre ďalších. „Ja, Eldert Haman sa s organovou hudbou na nebesiach a s chudým nahým hrudníkom zjavujem pred priečelím na červenom behúni a kráčam ďalej. Ostatní zúfalci, čo utiekli, miznú inými smermi s jasotom, ktorý sa ozýva aj vo mne, lomcuje mi celým chrbtom.“

Brouwers sa ničoho nebojí. Píše radikálne a bez ostychu. V hlavnom hrdinovi nachádzame veľa z autorovho života. V najútlejšom veku prežil s matkou japonský koncentračný tábor. Rodičia ho po vojne poslali do internátnej školy. Hoci samotný autor nepatrí k obetiam pedofilných kňazov, v románe Drevo sa inšpiroval zápiskami odchovanca internátnej školy, ktorý pred časom založil nadáciu, pomáhajúcu obetiam sexuálneho násilia.

Dnes Brouwers žije v ilegálne postavenom dome v lone prírodnej rezervácie na severe Belgicka. Je autentickým vzbúrencom proti zneužívaniu moci. A práve o to ide v Dreve. Moc sa maskuje, každá – politická, náboženská, alebo tá založená na ekonomickom vplyve. Nebezpečne rýchlo sa vie spriateliť s násilím. Ovládnuť iného bez rešpektovania hraníc je druhom vraždy. Pripraviť podriadených o individualitu a hrdosť je zlo, ktoré sa na rozdiel od iných zločinov trestá málokedy. Toto je podstatné. Všetky tie mníšske kutne, kaplnky a povinné modlitby sú kulisami. Opatrnosť voči moci a tým, ktorí ňou disponujú, musí byť univerzálna.
 
Ľubomír Jaško