Recenzia
Veronika Rácová
20.12.2016

Ako si porozumieť s literatúrou - Zora Prušková

Ako si porozumieť s literatúrou / Zora Pruš-
ková / Literárne informačné centrum 2016
Tvorivý a výskumný
záber literárnej te-
oretičky a kritičky
Zory Pruškovej sa
primárne orientuje
na diela slovenských
autorov a autoriek
dr uhej polovice
20. storočia. K tomu-
to časovému vyme-
dzeniu sa už samot-
ným názvom vzťahuje aj jej publikácia Keď si
tak spomeniem na šesťdesiate roky (1993, 2008),
venovaná tvorbe Dominika Tatarku, Vincenta
Šikulu, Jána Johanidesa, Dušana Mitanu, Dušana
Kužela či Pavla Hrúza. Pruškovej hlavný vedecký
záujem je však zacielený na dielo Rudolfa Slobodu,
rovnomenná monografi a autorke vyšla v roku
2001. Intelektuálne znepokojenie, ktoré majú
Slobodove (no nielen) texty potenciál vyvolať,
sa javí byť aktuálne aj v najnovšej knihe Ako si
porozumieť s literatúrou s podtitulom Niekoľko
poznámok o vzťahu medzi autorom, rozprávaním
a žánrom v modernej próze.
Literárnovedné štúdie a recenzie tvoriace túto
knihu už autorka publikovala v odborných časo-
pisoch, vedeckých monografi ách či zborníkoch
(výnimkou je štúdia Prázdne miesta v texte alebo
fyziognómia písania podľa Alty Vášovej). Kniha tak
sceľuje a sumarizuje Pruškovej vedecké úsilie
rámcované rokmi 1993 až 2015. Jazyk a štýl, akým
sú jednotlivé štúdie písané, podmieňuje práve
fakt, že boli predtým uverejnené v odbornej tlači
– kniha, ktorá narába i so spojením spoluúčasť
čitateľa, nie je určená širokému spektru laických
recipientov, zameriava sa skôr na užší okruh tých,
ktorí sa literatúre venujú profesionálne a majú
s danými autormi vlastné čitateľské skúsenosti,
teda snažia sa porozumieť si s ich textami a v rôz-
nej miere sa zamýšľajú nad problémami, ktoré
autorka odkrýva.
Použité spojenie porozumieť si s textami nie
je náhodné. Prušková sa usiluje vymedziť čítanie
ako proces, v ktorom by primárne malo prichá-
dzať k porozumeniu si s literárnym textom, s lite-
ratúrou v zmysle dialógu, súčasťou ktorého môže
byť (a často je) i pochybnosť, váhanie, neistota,
polemika, aj (na prvý pohľad) pasívne vydanie sa
mu napospas a podobne. Sama autorka to zdôraz-
nila hneď v úvode, kde sa priznáva k motiváciám
a podnetom vedúcim k uvažovaniu o literárnych
textoch, medzi ktoré patrí naznačená „demon-
štrovaná neistota v úsudkoch“ (s. 7), neraz aj zo
strany ľudí, ktorí sa myslením o literatúre živia.
No ako ďalej uvádza, bez tohto „elementárneho
pnutia rafi novane zaodetého do gnozeologickej
alchýmie neporozumenia, nedorozumenia alebo
len jednoduchej (ale nesmierne dôležitej) intuície,
ktorá na konci čitateľovho pohybu textom kon-
štituuje približný celok možnej výpovede, žiadne
produktívne čítanie textu nie je možné“ (s. 8).
Kniha je rozdelená do troch častí. Hlavné
miesto v prvej, nazvanej Semiotické modely autor-
stva, patrí premýšľaniu nad literárnymi textami
Rudolfa Slobodu, okrajovo Pavla Vilikovského
a Jána Johanidesa. Ďalšia časť Autor ako žáner je
širokospektrálnejšia, prináša okrem pohľadu na
Slobodu aj texty Alty Vášovej, Leopolda Laholu,
Juraja Špitzera, Dominika Tatarku či Dušana Ku-
žela. Ako napovedá jej názov, predmetom záujmu
sú tu okrem iného autormi zvolené žánre a žán-
rové postupy. Posledná časť Autor v skupenstve
textu akcentuje autobiografi cké texty s nežánro-
vou štruktúrou a venuje sa Alte Vášovej, Jurajovi
Briškárovi a opäť i Rudolfovi Slobodovi.
Problémové okruhy vo vybraných prototextoch
zrkadlia autorkino bádateľské zaujatie fenomé-
nom autorstva a literárnych žánrov. Poukazuje
v nich napríklad na rozličnú mieru naratívnej
identity, autorskej referenciality, na variabilné
možnosti autobiografi ckého písania. V tejto sú-
vislosti rozpoznáva dva základné varianty au-
tobiografi ckých textov – priznané, semioticky
modelované texty autobiografi ckého písania
a biografi cky motivované texty s nulovou stopou
priznaného autorstva alebo texty odkrývajúce
ďalšie možnosti autorskej semiózy (s. 9 – 10).
Dotváranie viacrozmerného obrazu vyselekto-
vaných literárnych textov by nebolo možné bez
čiastočného teoretického ukotvenia skúmaných
fenoménov (aj s podporou zistení autorov ako
W. Iser, H. R. Jauss, H. U. Gumbrecht, Ph. Lejeune,
R. Lachmann, A. Nünning, R. Barthes, M. Petří-
ček, P. Zajac, M. Šútovec a ďalší). Nebolo by možné
ani bez interpretačného zanietenia pri mapova-
ní zvolených tém, motívov, žánrových premien
a autorských stratégií či bez (aspoň parciálneho)
zohľadnenia širšieho dobového kontextu, toho,
aký vplyv mali na dané textové štruktúry a ich
charakter (v najširšom zmysle) sociálne, historic-
ké alebo kultúrne premeny a okolnosti. Okrajovo
si teda autorka všíma aj dobové kódy a to, aké
z nich pre literatúru vyvstali dôsledky (napríklad
opätovné žánrové či tematické rozpohybovanie
autorských poetík v 60. rokoch 20. storočia, text
ako „proces, akt, gesto, intencia voči realite“,
s. 57 a podobne).
K základnej línii/myšlienke svojej knihy – sna-
he o porozumenie si s literatúrou, ale aj k presahu
tohto vymedzenia – sa priliehavo vyjadrila v štú-
dii o novelách Leopolda Laholu: „Text, poznačený
inakosťou, ostro vedenou hranicou medzi estetic-
kým očakávaním a konkrétnym čítaním, utvára
ruptúru, sklz, posun, trhlinu v autenticite nášho
bytia mimo textu a situuje nás k alternatívnej
existencii s textom a pre text. Privilégium iniciač-
nej pozície voči čitateľovi však nemá akýkoľvek
náhodný text, aj na účely interpretácie si takýto
text vyberáme nenáhodne, intuitívne pociťuje-
me, že rozkoš interpretácie podmieňuje zážitok
presahu, entropie a ambivalentne pociťovanej
spriaznenosti“.
Kniha Zory Pruškovej je aj v intenciách tohto
konštatovania zaujímavým príspevkom o žán-
rových podobách auto/biografi cky signovaného
písania a miere spoluúčasti čitateľa na dotváraní
kľúčových prozaických diel 20. storočia.