Vyhľadávanie
Od slovenského autora s krstným menom Janko by človek azda čakal baladu, v ktorej zohrá dôležitú, ba priam osudovú, úlohu vrecko na tabak, prípadne možno až prekvapivo nadčasovú spoločensko-politickú románovú satiru. Janko Iša si však, vďakabohu, išiel a ide svoje a aj v druhej knihe zo série Kladivák zabíja... klinec po hlavičke.
Ako ľudia, ktorí sledujú scénu pôvodnej slovenskej literárnej fantastiky, vedia, príbeh Kladiváka sa začal písať v roku 2015, keď s ním autor v rovnomennej poviedke príznakovo razantne, bez zbytočných okolkov a ešte azda všelijako inak, len nie delikátne získal hneď dve dôležité žánrové ocenenia – Cenu Fantázie a Cenu Béla. Už vtedy bolo asi viacerým jasné, že ak sa Iša s Kladivákom v Ruke bude držať svojho remesla a nedostane napríklad chuť kladivom leštiť príbory alebo s ohľadom na to, čím sa vtedy a tam ako začínajúci „slovotepec“ prezentoval, ako aj s ohľadom na jeho telesné proporcie mu nenapadne hrať sa na (pseudo)intelektuálnu slepú babu uprostred zbierky porcelánu, mohlo by to byť zaujímavé. A stalo sa. Už kladivákovský debutový román Temnota z Pressburgu (2016) bol zábavnou akčnou jazdou, pri ktorej čitateľom lačnejúcim po krvi a cynických zrnkách múdrosti bilo srdce ako kladivo, a dokonca – hoci mnohým apologétom vysokého v literatúre by pri vyslovení nasledujúcich slov zrejme praskli kostičky v sluchovom ústrojenstve – fajnovým čítaním. No a próza Čierny kráľ sa svojmu predchodcovi v sérii vyrovnáva, vyslovene s ním ide Ruka v Ruke.
Už päťstránkový prológ najnovšieho Išovho počinu dáva tušiť, že o všetko to, čo by človek, ak je v obraze, v kladivákovskej knihe čakal a chcel, nebude núdza – a to tak na úrovni obsahu ako formy. To isté potom platí o prvej kapitole, svojho druhu cezúre v rozprávaní, ktorá sa síce ťažiskovo neodohráva v domovskom prostredí Kladiváka, teda v betónovej džungli Pressburgu, i tak je však absolútne kladivákovská a predznamenáva aj to, s čím bude mať Išov (anti)hrdina a spolu s ním čitatelia dočinenia: „Potrebujeme ťa. V Engerau sa začala vojna.“ (s. 18) Vojna – lebo bandu Dorfákov, vagabundov z priemyselnej štvrte Pressburgu Bischdorf, postihol masaker, lebo po meste pobehujú indivíduá, ktoré by sa dali charakterizovať prostredníctvom názvu jednej seagalovskej akčnej filmovej klasiky (ťažko ich zabiť), lebo... a lebo na scénu sa podľa všetkého odkiaľsi (ako sa postupne ukáže, z krajiny popola) derie nový hráč. Samozrejme, v epicentre toho všetkého stojí Išov protagonista, pre ktorého všetko vyzerá ako klinec. Zaujímavé pritom je, že v románovom rozprávaní zohráva kľúčovú úlohu nielen jeho prítomnosť, ale aj jeho minulosť: „Ty ignorant! Ty si ma naozaj nepamätáš? Skoro jediný zo všetkých tých deciek si prežil, bol to revolučný zázrak medicíny! Tá symbióza a mechanická dokonalosť! Urobili sme veľkú chybu, že sme ťa vtedy hodili na ulicu.“ (s. 198)
Podobne veľkou chybou, akej sa svojho času v Kladivákovom životnom príbehu dopustil doktor – mäsiar so záľubou v preverovaní prahu bolesti svojich subjektov, by bolo ignorovať v kontextoch pôvodnej slovenskej literárnej fantastiky Janka Išu. Nielenže evidentne vie, čo chce písať (kľúčové slovné spojenia sú napríklad žánrový crossover, drsný humor či poetika, ako by to asi vyhláskovala jedna z postáv, krwi), ale aj (to) písať vie. Jeho jazykový prejav je funkčný a zároveň atraktívny, osobitne šťavnatý najmä tým, ako autor efektne využíva obraznosť: „Obidve strely ho zasiahli do hlavy a premenili ju tak na bizarnú rozkvitnutú ružu. S kúskami kostí na lupienkoch a troškou mozgu uprostred.“ (s. 48) Navyše, disponuje čímsi, bez čoho sa autor fantastiky len sotva zaobíde, teda fantáziou: „Osobne ma najviac prekvapilo niečo, čo vyzeralo ako psia hlava ostatným drôtom prišitá na telo dinosaura s chrbtom pokrytým strešnou krytinou a hromozvodom.“ (s. 311) Najdôležitejšie však je, že Išova kniha – na rozdiel napríklad od v čomsi príbuznej prvej časti série Ajriš Martina Benkoviča nazvanej Štvanec (2021) – je vnútorne konzistentná. Išov Čierny kráľ prosto vie, aký chce byť, je taký a nehanbí sa za to, lebo, jednoducho, nemá začo/prečo.
Isteže, Išovi i Kladivákovi by sa všeličo dalo vyčítať. Úplne napríklad počujem, ako kdesi v dave, v jednom jeho segmente, potichučky zaznieva, že autorovo písanie, resp. celková poetika nápadne pripomína Jiřího Kulhánka. Takisto počujem, ako sa v inom segmente davu (lebo členovia toho prvého o tamtom mene nemajú ani potuchy) omnoho hlasnejšie ozýva, že Kladivák je číročíry brak, ten druh literatúry, ktorý si nezaslúži pozornosť ani len veľkosti hlavičky klinčeka. Jedna i druhá výčitka môže byť vari aj opodstatnená, ale: 1. ak aj hneď prijmeme za svoju ideu, že Iša sa inšpiruje v Kulhánkovi, treba povedať, že to mnohí a mnohým to nešlo a nevyšlo; 2. možno je Kladivák naozaj brakom, ale – a vonkoncom pritom nemusí ísť o totálny oxymoron – kvalitným brakom. Tak či onak, jedno príslovie vyslovuje veľkú pravdu: Radšej byť kladivom ako nákovou. A možno radšej byť Kladivákovým vagabundom ako... nuž, neviem – čímkoľvek iným.
Janko Iša: Čierny kráľ (Kladivák II.)
Žilina: Artis Omnis, 2021
