Podstata života je v jeho neustálom pohybe. Jedinečnosť okamihu je spätá s pominuteľnosťou a prchavosťou prežívania. Avšak iba zriedkavo vstúpi do literatúry autor, ktorý s numizmatickou zručnosťou vrhá medzi nezastaviteľné mlyny času (a proti konvenčnému zachyteniu skutočnosti) kaleidoskopický lúč svetla. Debutová zbierka poviedok Janka Mička nepochybne spĺňa všetky kritériá literárne príťažlivého textu. Osem príbehov kratšieho rozsahu nie je zaujímavých iba exotickým prostredím (Tel Aviv či Paríž), ale najmä, a predovšetkým, jedinečnou optikou. Oscilácia na tradičnej osi minulosť-prítomnosť-budúcnosť tu získava novú funkciu. Aspekt, z ktorého autor hodnotí a špecificky nazerá na „tu a teraz“, v niektorých prípadoch doslova paralyzuje. Čitateľa oslovuje kultivovane a civilne: prelínanie sna a skutočnosti, sveta iracionálneho a racionálneho pôsobí v Mičkovom podaní priam harmonicky. Postavy v jeho poviedkach sú však obyčajné, životom skúšané indivíduá, ktoré sa dostávajú do (nie celkom) bežných situácií, z ktorých sú nútené hľadať východisko – ale individuálna dispozícia niekedy nestačí. Sila osudu (či náhody?) dokáže karty premiešať a nečudo, že sa dostávajú do neuveriteľných situácií. A práve akési memento osudovosti všetkých poviedok rámcuje motivickú „náplň“ týchto príbehov: je niekedy až tragikomické, v akých represáliách sa zmietajú ich hrdinovia a v akom extatickom uvoľnení sa nachádzajú po prekvapivom, osudovom verdikte – a to je iba jedno z mála východísk, ktoré čitateľa vytrhnú z každodennej letargie… Hodnota a význam Mičkových poviedok spočíva práve v momente prekvapenia a neočakávaných, avšak príjemných zvratoch, ktoré nepochybne prebudia fantáziu každého čitateľa. Ten je pri čítaní týchto príbehov (našťastie) odkázaný na pokorujúce a úprimné: „…nie je v mojich silách vydedukovať nasledujúcu udalosť“. Veľa šťastia!
