Vyhľadávanie
Glosy o súčasnom jazyku od Inge Hrubaničovej boli dosiaľ prístupné len skalným fanúšikom jej pravidelnej rubriky Od slova do slova v denníku SME. Úvahy s (ne?)všed ným zameraním a jedinečným prístupom k téme sa však teraz vďaka vydavateľstvu Kalligram dostávajú k čitateľom aj v knižnej podobe pod názvom Ako zjesť žabu.
Na pulty kníhkupectiev tak preniká osviežujúco originálna publikácia, ktorá (okrem iného) úspešne vyvracia mýty o samoúčelnosti lingvistiky, nadobro vykázanej z hostiny každodennej reality. Nemálo k tomu prispieva i osobnosť samotnej glosátorky – Hrubaničová sa tematickým plánom a myšlienkovým vyústením svojich postrehov bráni proti stereotypu suchopárneho zamestnanca jazykovedného ústavu, kempujúceho výlučne v izolovanej krajine jazykovedných príručiek. Naopak, autorka cez prizmu lingvistiky všímavo nahliada na aktuálne a relevantné dianie okolo seba: vo svojich postrehoch zabŕda do domácej i svetovej politiky, do kultúrnych noviniek i športových tém, no nevyhýba sa ani námetom z bežného života. Rôznorodosť zvolených tém však nevyužíva len na spestrenie ilustračných príkladov pre potreby svojho jazykového okienka – u Hrubaničovej to funguje vlastne presne naopak: v popredí je snaha o pochopenie súčasného človeka, života či momentálneho spoločenského naladenia, jazyk je „iba“ nástrojom, pomôckou, zrkadlom, verne vypovedajúcim o jeho používateľovi. Cizelovaním jazykového prejavu tak autorka nesleduje bezobsažné sekírovanie používateľov jazyka a ich nedostatočných znalostí kodifikovanej formy slovenčiny – veď znásilňovanie jazyka a jeho deformácia je najmä výpoveďou o nami pestovaných mravoch: vyhlásením vojny mechanizmu jazykovej skratky a klišéovitým vyjadreniam Hrubaničová strháva našu pozornosť na časté maskovacie manévre týchto trikov, nasledujúc tézu orwellovského old speaku a newspeaku skúma vývin jazyka v reláciách vývoja našej spoločnosti, postrehmi o upadajúcej básnickej invencii autorov populárnych piesní zas poukazuje na znížené nároky ich publika... To a ešte oveľa viac autorka predkladá čitateľovi s túžbou priučiť jeho aj seba občas nevyhnutným móresom prehĺtania žaby (nepríjemného, no nevyhnutného činu) pod patronátom (nielen jazykovej) slušnosti.
Nadšenie pre jazyk, úprimná snaha o kultivovanie reči, citlivosť na slovo a ním vyvolané reakcie, trefné a vtipné komentáre, fundovaný prejav, často podopretý slovníkovými definíciami, a predovšetkým autorka i publicisticky žijúca v realite – to všetko sa podpísalo pod zdarný pokus o rehabilitovanie lingvistiky, ktorá „sa čoraz väčšmi stáva vedou o človeku,“ a krásneho jazyka, ktorého zmyslom je „vracať nás samých k sebe“.
