Vyhľadávanie
Fanatická viera
Vladimir Bartol
Alamut
Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2004
Preklad Stanislava Chrobáková-Repar
O bájnom hrade Alamut sa zmieňoval už Marco Polo vo svojich zápiskoch Il Milione. O mnohých ďalších historických skutočnostiach slovinský autor Vladimir Bartol (1903 – 1967) našiel podrobnosti v renomovaných dielach a štúdiách popredných islamistov. Filozofické inšpirácie získal napríklad aj u Machiavelliho a Nietzscheho. Po štyroch rokoch od námetu napokon v roku 1938 uzrel svetlo sveta rozsiahly román Alamut. Svojou historickosťou a strhujúcou napínavosťou, mysterióznosťou a ponorom do náboženstva pripomína oveľa neskorší Ecov román Meno ruže (1980). Ďalšiu vlnu záujmu o román priniesol extrémistický teroristický útok na newyorské Dvojičky. Akoby sa samovražední útočníci inšpirovali u Bartola. Pravda je však kdesi úplne inde. Napriek tomu a možno aj práve preto Alamut je dodnes najlepším exportným artiklom slovinskej literatúry.
Príbeh je pomerne prostý, rafinovaný však v podrobnostiach. Je postavený na opozícii dvoch ústredných postáv učiteľ a žiak. Tajomný Hasan Ibn Sabáh získal pre prívržencov svojej sekty ismaílcov nedobytný perzský hrad Alamut. Postupne buduje čoraz silnejšiu duchovnú, ale aj ozbrojenú ríšu v krajine bagdadského sultána. Jedným z jeho agilných, lež nevedomých pomocníkov sa stáva mladučký Ibn Táhir. Učí sa za fidáia. Neveľká čata fidáiov má byť excelentnou jednotkou celého ismaílskeho vojska. Ibn Tahír však netuší, že ich najvyšší duchovný mieni vsadiť do boja s inak veriacimi fanatickú vieru, ktorú fidáiom imputuje zdanlivo zázrakom, v reáli však podvodom. Vierou v posmrtný raj, kam však môže svojich veriacich ich najvyšší duchovný vodca voviesť za odmenu aj pred smrťou. Nečudo, že vyvolení fidáiovia sa potom doslova tešia na smrť, aby sa znovu dostali do raja, ktorý je vlastne v záhradách za Alamutom a väčšina rajských večne panenských hurisiek je v skutočnosti ženami, ktoré Ibn Sabáh zachránil pred otrockým utrpením. Ako v mužskej osudovej línii Bartol sleduje vývoj vzťahu učiteľa a žiaka, v Alamute na vyváženie zaznamenávame aj ženskú líniu učiteľky a žiačky: Miriam a Halímy. Kým však ohrdnutie lásky pre ženy končí tragicky smrťou, pre mužov znamená väčšie stiahnutie sa, sústredenie do seba a do svojho presvedčenia.
Veľmi aktuálne, možno ešte väčšmi než autor zamýšľal, sú pasáže o drogovej závislosti a jej vplyve na zmenu charakteru človeka. Vládca Alamutu užíval drogy nielen na vyvolanie fantazijných predstáv, ale aj na prekonanie morálnych zábran. Veľmi presne opisuje abstinenčný záchvat, keď závislý je schopný pre drogu aj vraždiť. Napokon nie sú ďaleko od pravdy jazykovedci, ktorí tvrdia, že výraz hasasín má spoločný základ s hašišom. K vášnivej, fanatickej viere možno pripútať omámené bytosti oveľa ľahšie.
V knihe nájdeme zaujímavé úvahy o vládnutí, o podstate viery a jej zmysle. Je zvláštne, že aj záporné postavy dokáže čitateľ pochopiť a sú mu vlastne sympatické. Pravdepodobne preto, že každý z nás je vychovaný v presvedčení, že v mene ideálov a veľkých skutkov treba mnohé obetovať: niekedy dokonca aj vlastného syna. Heroickosť v nás imanentne drieme. Na posledných stránkach knihy sa tak súčasník spytuje sám seba, kto teda najviac stráca? Ten, čo v krvavých stretoch vyhral nad nepriateľmi, alebo mŕtvi, ktorí aj vo chvíli smrti neochvejne verili, že sa dostanú do raja, alebo tí, čo sa len nechali nadchnúť slovami a skutkami, vrátane samovražedných atentátov na príkaz vodcu. Na druhej strane treba priznať, že aj záporná postava Ibn Sabáha, zvaného Sajdún, má v sebe veľa osvietenských čŕt: podporuje vzdelávanie, a to nielen u chlapcov, ale aj dievčat, k zajatcom je mierny, dáva ošetriť ranených nepriateľov rovnako ako vlastných, zaoberá sa rôznymi vedami, vrátane hvezdárstva...
Po napísaní knihy sa autor v domácom slovinskom prostredí nestretol s veľkým porozumením u literárnej kritiky. Predovšetkým preto, že v Slovinsku tých čias tradične bola preferovaná sociálne orientovaná próza a próza rurálneho prostredia. Vzdialená a legendami opradená atmosféra s tajuplným príbehom v Alamute si však na rozdiel od týchto diel uchovalo nadčasové posolstvo do dnešných čias.
Ľuboš Svetoň
