Vyhľadávanie
Alessandro Baricco
Oceán more
Kalligram 2004
Preklad Diana Farmošová
Piaty slovenský preklad druhej knihy miláčika talianskeho i svetového čitateľstva (v Taliansku Bariccove knihy vychádzajú v 20 – 100 tisícoch, román Hodváb dosiahol vo Francúzsku 200 000 výtlačkov) má na prvý pohľad v názve pleonazmus: aj oceán je more, aj more je oceán. Lenže u Baricca to nikdy tak nie je, pretože aj toto spojenie uňho znamená predovšetkým pohyb: od menšieho k najväčšiemu, od dôverného k všeobecnému, od počiatku ku koncu, od zrodu k zániku. Lenže tento pohyb sa nedeje po priamke, ale po zakrivenej kružnici, takže začiatok môže byť na konci, alebo aj naopak. Veď aj dvaja rozdielni hrdinovia hľadajú čosi iné: jeden je posadnutý hľadaním začiatku, druhý hľadaním konca mora, pričom si veľmi dobre rozumejú, vediac, že hľadajú to isté. Baricco (AB) nie je len zvláštny čitateľský fenomén, je to aj mimoriadny úkaz vo svetovej literatúre. Kritika ho spája s hlavnými veličinami modernej svetovej spisby (Conrad, Kafka, Faulkner, Joyce, Melville, Céline, Stevenson, Perec) a keďže je i hudobný kritik, hľadajú sa zhody aj s hudbou (napr. Haydn, Schumann). Pravdaže, celá táto komparatistika kríva na obe nohy, pretože Baricco je predovšetkým Baricco, tak ako je najčítanejšia kniha na svete, Biblia, predovšetkým Bibliou. S tou má Baricco spoločné najmä to, že i jeho knihy sú založené na príbehu, a hoci ako postmoderne cítiaci autor svoje príbehy rozlične segmentuje, dekomponuje a sekundárne deformuje, ich konzistencia obsiahne nielen hĺbku ľudského osudu, ale unesie aj krídla snov a túžob, ktoré – nech si vraví kto chce, čo chce – predsa len dávajú človeku korunu jeho bytostnej osobitosti. Preto patria nielen k najčitateľnejším, ale aj najinšpirujúcejším knihám súčasnej svetovej literatúry.
Román Oceán more (1993) je vlastne niekoľko kníh v jednej. Veď napokon mnohé z motívov, postáv, dejových zauzlení a najmä sémantických slučiek si našli nový život aj v ďalších Bariccových knihách. Navyše, tri knihy tej istej knihy akoby sa pokúšali o synkréziu štýlov: takmer surrealistická expozícia v Hostinci Almayer, odyseovský príbeh v V morských hlbinách a rozpad vševediaceho rozprávača na výpovede z aspektu postáv v Spevoch návratu, kde sa priam demonštruje štýlové eskamotérstvo od bibliografického záznamu až po parodickú naháňačku pripomínajúcu scenár komického filmu. No a poézia a poetickosť: reálne sú príbehy zasadené do takmer symbolického koloniálu (Novecento?), postavami sú šľachtic, učenec, kňaz, maliar, spisovateľ, admirál, chudák a – príznačne – deti, príbehy majú povahu mýtov, strihovosť umožňuje osobité individualizované citové videnie, spoza každého slova číha tajomstvo, prozaická veta sa často rozpadá na čosi ako veršované štruktúry a jazyk sa nebráni vsuvkám, odbočeniam, výpadom do iracionality. Už z tejto sujetovej osnovy vidno, že v románe sa budú odohrávať silné, pikareskné a tajuplné búrliváctva, ktorých zmysel bude postupne prechádzať cez postavy a určovať ich paradoxné rozhodnutia. V expozícii sa naozaj v opustenom hostinci pri mori (more, to ,,nepretržité striedanie tvorenia a ničenia“), náhodou a dobrovoľne stretnú čudné postavy, ktoré sa sem prišli liečiť z osobne ľudských i všeobecne človečenských chorôb. Čo vlastne pochopili z mora a o mori, z tejto tichej i búrlivej nesmiernosti bez začiatku i bez konca. Napokon vyliečení láskou a zblížení pochopením aj tak, keď už nie v deji či príbehu, tak aspoň v rozprávaní spravidla zomrú, zahynú, odvisnú na šibenici, ale všetci vospolok pritom vytvárajú pocit akéhosi čudného tragického šťastia? V hostinci, kde čas plynie každému inak a predsa rovnako (maliar maľuje bielou farbou more, učenec skúma hranice sveta a mora, spisovateľ píše listy, ktoré nemajú adresáta, kňaz skladá modlitby na všetky ľudské príležitosti, deti vymýšľajú úchvatné múdrosti a chudák sa chystá na pomstu). Pochopili azda to, že minulosť je prítomnosť a budúcnosť zase len prítomnosť? Ale to je veľké tajomstvo! Veď to, Baricco nedáva odpovede, dáva tajomstvá. A tie sú v príbehoch. Nimi sa dodatočne ospravedlňuje a nimi sa aj dopredu motivuje život románových postáv i Bariccovo písanie. Veď aj hostinec sa v záverečnej vete ľahučko rozplynie na tisíc kúskov a ,,každý kúsok odniesol so sebou aj zem a more a príbehy, všetky ktovie kam, to nevie nik, jedného dňa bude možno niekto taký unavený, že to zistí“.
Tak predsa: Bariccova kniha je o tajomstve, ako sa píšu knihy a čo v nich treba, aby boli dobré.
Alexander Halvoník
