Recenzia
Veronika Jánošiková
07.07.2018

Amerikánka z Afriky

Snažiť sa zaradiť v novom prostredí, v cudzom meste či inom štáte, to je pocit, ktorý mnohí bežne v živote zažívajú. Aké to je ale pre niekoho, kto má inú farbu pleti a jeho rodné mesto je vzdialené nielen zemepisne? O tom vypovedá v poradí tretí román nigérijskej autorky Chimamandy Ngozi Adichie Amerikánka.
 
Knižka v preklade Kristíny Karabovej ponúka netradičný vhľad do sveta, s ktorým slovenský čitateľ väčšinou do kontaktu neprichádza. O to vzácnejšie je teda čítať knihu, ktorá nám predstavuje toto miesto priam bezprostredne, s neskrývanou úprimnosťou, s priznaným lesklým povrchom i vecami pod ním.

Chimamanda Ngozi Adichie je spisovateľka, ktorá sa dostala do povedomia čitateľov práve vďaka svojmu upozorňovaniu na rozdielnosť. Ako žena, ktorá sa sama musela konfrontovať s množstvom odlišností a zažiť si na vlastnej koži, čo to znamená neprijať človeka z princípu, poukazuje na to, aké ťažké je presadiť sa len preto, že je iná. Na základe týchto skúseností sa vo svojej tvorbe detailnejšie zaoberá problematikou rasovej diskriminácie, znevýhodňovania žien a ich právami v spoločnosti. Feminizmus samotný bližšie rozoberá v eseji Všetci by sme mali byť feminist(k)ami (Absynt 2017), s ktorou vystúpila aj na konferencii TED.
 
Jadierka a pomaranče
Pútavý dej Amerikánky, ako nazvali hlavnú hrdinku Ifemelu po návrate z Ameriky do rodnej Nigérie, sa odohráva kruhovým rozprávaním, ktoré začína v Trentonskom kaderníctve so zameraním na typické africké copíky. Po rokoch násilného vyrovnávania vlasov v domnienke, že tak bude viac prijatá, sa kaderníctvo stáva metaforou, ktorá ju oslobodzuje a priznáva svoju identitu silou, ktorú počas rokov získala. Ifemelu, mladá ambiciózna blogerka s rozbehnutou kariérou, žije už trinásť rokov v štátoch Ameriky, skadiaľ sa napriek rozbehnutej kariére rozhodne vrátiť naspäť do Afriky. V spomienkach sa rozpamätáva na udalosti, ktoré predchádzali jej príchodu za „veľkú mláku“. Počas strednej školy sa v hlavnom meste Nigérie Lagose zaľúbila do Obinzeho, vytvoriac tak ten druh páru, ktorý by len ťažko mohlo niečo rozdeliť. Vojenská diktatúra, ktorá sa v tom čase v Afrike odohrávala, a sprevádzajúce štrajky učiteľov, donútia Ifemelu a neskôr aj Obinzeho krajinu opustiť. Nadšená Amerikou, novou školou a prostredím však po čase začína narážať na mnohé problémy, ktoré sa z veľkej väčšiny týkajú jej národnosti.

Je priam prekvapujúce, koľko odlišností dokáže jedna planéta vytvoriť a aké rôznorodé kultúry v sebe môže zahrnúť. Aj keď je Nigéria zemou, ktorá je plne rozvinutá a s úradnou angličtinou, rozdielnosti sa zdajú enormné a čudné: Ako nemôžu deti vedieť, že v pomarančoch sú prirodzene jadierka? Prečo znamená v USA „ísť na párty“ len postávať a piť a nie tancovať? A prečo je vlastne v Amerike „zhodiť kilá“ lichôtka, keď v Nigérii je to niečo zlé? Ifemelu si musí zvyknúť na rad nových vecí, ktoré nie sú ani lepšie ani horšie. Sú proste iné. Čo je však horšie, musí si zvyknúť aj na ľudí, ktorí okrem toho, že používajú slová ako „kúl“ a „nadšený“, narážajú najmä na farbu jej pleti nie veľmi taktným spôsobom. Čo však oproti priam sektársky zasvätenej nigérijskej komunite, v ktorej bola, objavuje, je sloboda prejavu a tvorby. A to je niečo, čo sa jej zapáči.
 
Písané ľahkým perom
Vzdialenosť ju ale oddiali od Obinzeho natoľko, že s ním preruší kontakt na dlhý čas, počas ktorého sa paralelne rozvíja jeho príbeh vo Veľkej Británii. Ani tam ale začiatky nie sú ľahké, no v oboch prípadoch sa situácia veľmi rýchlo mení a počas rokov sa z nich stávajú „úspešní“ prisťahovalci. Osud ich cesty však znova spojí, aj keď sa na rodnej hrude stretnú už ako iní ľudia.

Chimamandine blogové príspevky, knihy a prednášky otvorili oči mnohým prisťahovalcom, ľuďom inej rasy, no najmä ženám, ktoré sami seba vnímajú ako niekoho, kto nemá právo na svoj názor. Bez zbytočného klišé sa Amerikánka šikovne otvára svetu – ťažšie stráviteľné pravdy podáva ľahkou a vtipnou formou.
 
Veronika Jánošíková