Recenzia
Romana Antalová
04.04.2023

Amnézia po islandsky

Kniha s pôsobivým dizajnom a ešte pôsobivejším názvom, román, v ktorom všetko so všetkým súvisí, ani písmo nie je náhodné. Jón Kalman Stefansson nasadil vysokú latku už v minulosti – román Tvoja neprítomnosť je tma ju rozhodne nepodlieza, naopak. Hoci kniha začala v zahraničných prekladoch vychádzať až v roku 2022, už v januári získala francúzsku cenu pre zahraničnú knihu.

Stefansson pokračuje v zobrazovaní špecifického prostredia Islandu, ktoré rozvíja vo svojich predchádzajúcich románoch. V literatúre ide o takpovediac neprebádaný priestor a autor na zachytenie jeho svojrázneho charakteru využíva veľmi rozsiahle lyrické opisy, ktoré zjemňujú drsné podmienky a tuhé zimy. Narážame však na ostré kontrasty. Nehostinnosť a chlad prostredia stojí proti „horúcemu“ temperamentu postáv. Archetyp Islanďana, ťažko pracujúceho pre vlastné prežitie, je búraný jeho širokou mysľou, ukrývajúcou najrôznejšiu škálu citov, ktoré sú primárnym determinantom jeho konania. V postavách sa tak ukazuje, že to, čo poháňa život, v skutočnosti nie je Boh ani diabol, ale primárne láska, sexualita a hlboko ukryté túžby. Láska buduje, sexuálny pud vo väčšine prípadov deštruuje – v kontexte románu ich vnímame ako dve protichodné sily, ktoré zo seba môžu vychádzať, súčasne však pôsobia ako pravé antonymá. Opisy sexuálnych scén však kontrastujú s pátosom opisov prostredia – ich explicitnosť je v kontexte zarážajúca, miestami môže pôsobiť rušivo a drsne.

Uvedené kontrasty však nie sú jediné. Ten najvýraznejší je latentne prítomný už v samotnom názve románu. Autor sa pohráva s prítomnosťou smrti, ktorá sa prenesene stáva jednou z postáv. Oscilácia medzi svetom živých a mŕtvych je sprostredkovaná rozprávačom, neurčitým a neurčeným, akýmsi médiom medzi súčasnosťou a minulosťou. To podčiarkuje centrálny a nadčasový problém románu – spomínanie, zabudnutie, hľadanie a strácanie sa. Formou textov v texte sa tak čitateľ dozvedá o ságach islandských rodín, o traumách, chybách či triumfoch ich predkov. Priestorová izolácia od sveta sa tu javí ako konzervujúci prvok uchovávajúci spomienky (a teda život) výraznejšie – prekročenie krehkej hranice medzi životom a smrťou smerom k logike by totiž bolo krokom do samoty. Stefansson ukazuje, že osud predkov je ako dedičný hriech – odráža sa v osudoch potomkov, a tak (nás) minulosť ovplyvňuje viac, než si myslíme. Odpustenie chýb minulosti je teda začiatkom vlastného života, súčasnosti – ako to reprezentuje Eiríkur, latentne prítomný protagonista. Jeho hľadanie seba vyústi do mohutnej pointy: „Odpustiť znamená to isté ako priznať sa sám k sebe. Kto odpustí, nájde sám seba.“ (s. 396)

Prechody medzi svetmi sú v románe vyčlenené ako samostatné časti uvedené citáciou z textu. Postupne sa ich intervaly skracujú a pre nepozorného čitateľa môže byť orientácia v texte výrazným problémom. Takéto zmeny perspektívy totiž pôsobia trochu mätúco, ale sú naozaj len „o zvyku“. Na rozsiahlej ploche románu majú svoje opodstatnenie a v závere do seba zapadnú ako puzzle. Veľké množstvo postáv s často krkolomnými menami a názvy odľahlých častí krajiny môžu na prvý dojem takisto pôsobiť nadbytočne – každá postava a každý priestor má však svoju významnú, nenahraditeľnú úlohu. Text nie je lineárny, autor udržiava čitateľa v neustálej pozornosti, umožňuje mu pozrieť sa na dej z každého časového a priestorového uhla, robí mu teda službu.

Kľukaté a úzke islandské cesty u Stefanssona vedú k vznešeným pointám a vždy je na nich  niečo príťažlivé a všeľudské – čítavé. 

Jón Kalman Stefansson: Tvoja neprítomnosť je tma

Bratislava: Artforum, 2022