Vyhľadávanie
Keď som zhruba pred rokom prelúskal románový a bestsellerový debut švédskeho autora Jonasa Jonassona Storočný starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol, ukončil som recenziu v Knižnej revue 12/2013 vetou: Knihu tak možno dočítať ako jeden veľký vtip, veľký svojím rozsahom, no ešte väčšmi katarzným účinkom, ktorý vyvoláva. Spomínam to preto, že rovnaký pocit ma premkol aj po prevrátení posledného listu druhej Jonassonovej knihy Analfabetka, ktorá vedela počítať. Musím však priznať, že ten pocit už nebol taký intenzívny ako pri Starčekovi... Áno, je to vtipná groteska s ohromujúcou fabulou a neraz vyčarí úsmev, ale poetikou je ušitá podľa románovej prvotiny, čím gradácia, zápletky, dejové riešenia i pointy kapitol stratili do veľkej miery moment prekvapenia. Nie, nie je to výčitka, autor má svoj rukopis a drží sa ho – niekomu môže práve takýto prístup čitateľsky vyhovovať, veď spomeňme si na nezabudnuteľných Iľfa a Petrova: tam to tiež bolo na jedno kopyto a aká veľká zábava... Autor stavil aj na totožnú typológiu hlavnej postavy: nevzdelaná černoška Nombeko Mayeki z predmestia chatŕč v Johannesburgu je svojou chudobou rovnaký sociálny vydedenec, ako bol starček svojím vekom. Tento charakterizačný predsudok sa však v príbehu obracia, keď sa Nombeko svojou schopnosťou počítať dostane do stredu diania vážnych geopolitických problémov, rovnako ako to robil starček svojou schopnosťou rozumieť výbušninám. A pokiaľ ide o výbušninu, tá má svoje podstatné miesto aj tu: Nombeko si prosto z Južnej Afriky pošle trojmegatonovú atómovú bombu do Švédska, kde sa zanedlho stane oficiálnym utečencom, a potom... Potom sa začína doslova kombinačný koncert majstra Jonassona. Kulminuje v ňom osudové s burleskným, vážne s humorným tak, aby všetky uveriteľné varianty, ktoré čitateľ predpokladá pri možnom zavŕšení kapitol i celého deja, vyzneli neuveriteľne, a tie najneuveriteľnejšie vytvorili chrbticu rozprávania poriadne prehnutú od smiechu! To, čo tohto spisovateľa robí výnimočným, je predovšetkým uplatnenie viacerých druhov humoru: od láskavého a chápavého cez kritický, absurdný až po čierny. Anekdotickou pestrosťou môže cez individuálny rozmer postáv presiahnuť až po globálnejšie a vážnejšie témy, ako je politická nespravodlivosť, korupcia či rasizmus. Text tak nadobúda rozmer nielen zábavného čítania, ale aj spoločenského románu. Jonasson teda druhou knihou kvalitatívne nadviazal na debut. Pre obe platí ešte jedna zásadná vec: autor cez svojho rozprávača napriek divokým dejovým zvratom preferuje harmonizáciu ako výsledný pohľad na život. Dobrým sa dostane dobré, a tí zlí sú potrestaní. Takže, aby som sa vrátil na začiatok: katarzný účinok nevyplýva len z vtipnosti knihy, ale podieľa sa na ňom aj dávka rozprávkovosti. Táto vtipná rozprávka pre dospelých si dokáže získať čitateľa.
