Vyhľadávanie
Nevšednú knižku s nevšedným názvom som dočítala na sklonku tohto leta. A práve včas. Pretože prostredníctvom slov autora na mňa dýchla bezstarostnosť, bezprostrednosť a nadčasovosť, aká je spojená s obdobím prázdnin. Netvrdím, že knižka Analógový tato je oddychovým čítaním, avšak svojou hravosťou nás priam vracia do detstva, svojich i cudzích snov. Zároveň nás konfrontuje s detstvom súčasných detí, ale i vlastnou mladosťou.
Vladimír Leksa-Pichanič nám ponúka obrazy života i jeho chápanie. A to všetko v poetických útvaroch, básňach, miniprózach, aforizmoch či akýchsi poznámkach pod čiarou – k nášmu bytiu. Je osviežujúce vedieť, že medzi slovenskými autormi nájdeme tvorcu, ktorého výpovede neobsahujú krutosť, prvoplánové vulgarizmy či pátos nepochopeného „básnika“. Leksa-Pichanič totiž píše múdro, zrelo, zrozumiteľne, nanovo a metaforicky objavujúc denné radosti partnera – manžela či otca. Píše, aby nezabudol, ako prežil svoje dni, píše, aby sme sa rozpamätali – na tie svoje. Autorove komentáre sú niekedy prudké, inokedy obsiahle, no vždy trefné. S pointou i otáznikom pre čitateľa: „Pravidlo. / Také je na svete pravidlo: niekto je lampou, niekto tienidlom.“
V poézii sa autor vracia na miesta, ktoré má rád, ktoré mu poskytujú istý druh emócie a spomienky (Pod Tatrou, V Slovenskom raji, Sedlo pod Fabovou). V Spálenej dolinečítame: „Západ slnka v očiach vedľa mňa. /Západ slova uprostred. / Deravá a chladná obloha. / Žeravý a pevný svet. / A ty si spala celkom bosá. / Nočný vietor, dych a sen. /Steblo trávy na špičke rosa. / Nový deň.“
Vladimír Leksa-Pichanič je rozprávač, ktorý sa zveruje s pocitmi, aké prežíva súčasná „analógová“ generácia, ktorá si ešte pamätá starý svet. No ten nový stojí pred ňou ako dieťa, a to potrebuje cítiť lásku rodiča, otca, pocit istoty a ochrany. Naša budúcnosť je rovnako bezbranná, ako sme boli my.
Knihu Analógový tato odporúčam generácii 40 plus. Najmä preto, lebo ponúka esenciu, ku ktorej si potrebujeme opäť privoňať, aby z nás opadli tiene, strachy, nepokoje, ktoré sme si nazbierali počas dospelosti. Lebo ako hovorí autor: „Dotknúť sa nechtiac / Steny a nové okno / Dokorán odkliať.“
