Recenzia
Adela Gabríková
01.06.2018

Andrej Chudoba: Sneh a havrany

Hľadanie sa v návratoch

Hľadanie sa v návratoch

Andrej Chudoba: Sneh a havrany

Bratislava, T.R.I.Médium a Spolok slovenských spisovateľov 2002
  Útla knižočka známeho slovenského prozaika Adreja Chudobu Sneh a havrany ponúka štrnásť jeho najnovších poviedok. Súbor predstavuje výber pestrých príbehov z rozličných časových období, ktoré spája motív spomienky dominujúci vo väčšine z nich. Autor vnímavo podáva návraty rôznych postáv v čase, zastavenia sa pri dôležitých i menej významných epizódach ich životov, melanchóliu, lebo „priveľa živých spomienok pripomína priveľa mŕtvych snov“ a aj tiché zmierovanie sa s krutosťou  rýchlo bežiacich dní. Kladie proti sebe svet „dávnominulý“ a svet súčasný z pohľadu jednotlivca v akomkoľvek veku. Každá z postáv má niečo za sebou a v určitom momente sa k tomu obracia, či už ako k zvláštnemu nikomu inému nepatriacemu tajomstvu alebo ako k udalosti, ktorá znamenala zmenu jej pohľadu na svet. Hľadanie v spomienkach je zobrazené v každom príbehu iným spôsobom. Na základe podnetu, ktorým môže byť návrat do rodného kraja alebo náhodné stretnutie kedysi blízkeho človeka, sa začína zvažovanie a prehodnocovanie splnenia túžob postavy, do mysle jej vstupujú oživené obrazy vzdialených smútkov i radostí. Autor odhaľuje schopnosť ľudskej duše neustále odpovedať vlastnými predstavami na okolité dianie, ale aj jej obrovskú pamäť, do ktorej si ukladá jeden za druhým jednotlivé detaily života a nemôžeme ani len tušiť, kedy niektorý z nich vystúpi na povrch. Postavy spomínajú na detstvo a milé osoby s ním spojené, na predstavy a ilúzie i ich rozplynutie sa v čase, na neznámych ľudí, ktorých videli len raz alebo na sklonku života bilancujú výsledky svojich snáh. Všetko, čím sú teraz, je výsledkom toho, ako sa dokázali vyrovnať so sklamaniami, krízami i okamihmi šťastia počas celej životnej púte.
  Pre Chudobu je typická spätosť príbehov s prírodou a túto potvrdil i v zbierke Sneh a havrany. Väčšina postáv je buď z vidieka, alebo sa aspoň ich spomienky viažu na život trávený uprostred prírody. V poviedke Koniec Quasimoda je dokonca časť prírodnej scenérie personifikovaná a „život“ skaly je prepojený so životom človeka až do tej miery, že pád jedného a smrť druhého nastanú v tej istej chvíli. Významným motívom je motív sna, a to najmä „jasnovidného“, ktorý je predzvesťou budúcich udalostí a ozvláštňuje atmosféru poviedok svojou iracionalitou.
  Knižka prináša príjemné čítanie, príbehy sú podané osobitým, no veľmi dobre zrozumiteľným štýlom. Aj keď by sa mohlo zdať, že spomienkovosť bude pôsobiť príliš nostalgicky, nie je to tak, lebo táto zložka je vyvážene dopĺňaná dejom a autorovi nechýba na mnohých miestach ani potrebný odstup – napríklad v poviedke Po stopách revolúcie odľahčene a s jemnou iróniou zobrazuje hľadanie hrobu neznámeho legionára. Na celkovej štruktúre zbierky treba oceniť i zaradenie poviedky Druhý kvet samoty na úplný koniec, lebo je akýmsi nadväzovaním na motívy spomienok na príbuzných z predchádzajúcich príbehov, ale hrdinka dokáže spojiť túžbu mŕtveho strýka po samote so svojou túžbou milovať a byť ešte milovaná. Uzatvára sa pred svetom, ale rozhodne sa mať dieťa a vychovávať ho ďaleko od ľudí v chalúpke uprostred stromov a ticha. Je to odkaz, ktorý nám hovorí, že nesmieme zabúdať na minulosť, no je dôležité poučiť sa z nej a pri utiekaní sa k spomienkam nestratiť prítomnosť.
Adela Gabríková