Vyhľadávanie
Anekdoty (a iné smútky?)
Tomáš Janovič
Najsmutnejšie anekdoty
Slovenský spisovateľ, Bratislava 1995
Vždy, keď v predpeklí Klubu slovenských spisovateľov stretnem impozantnú postavu Tomáša „Tomina“ Janovica, zarezonuje mi v mozgovni jedna z jeho (a mojich) obľúbených anekdôt. Kohn ide po ulici a zrazu na ňom pristane pozdrav od okololetiaceho vtáka. Kohn vyčítavo pozrie nahor a povie: A iným spievajú...
Samozrejme, je to takpovediac moja transkripcia tejto mohutne filozofickej anekdoty, a Tomášovo podanie nedosiahnem (ostatne, pre túto anekdotu platí viac ako pre ktorúkoľvek inú to, že najlepšie vyznie v podaní „svojho“ rozprávača) ale...
Tomáš Janovic je nesporne na čele preriedeného pelotónu humoristov slovenských, tých humoristov, ktorí neťažia z lacného podpásového humoru (myslím to aj anatomicky), tých humoristov, ktorí ľahkú intelektuálnu hru s (tragikomičnom povýšili na Umenie. Nie je ich u nás mnoho (nechcem menovať, aby som nedával impulz na vytvorenie ďalšieho „Zoznamu“), no dá sa konštatovať, že Zoščenko, Gogoľ, Twain, Iľf & Petrov (ale aj Vlado Bednár či Milan Lasica) udržujú krehko vybalansovanú lodičku svetového a svetovo slovenského humoru v tom správnom kurze.
Najnovšia kniha Tomáša Janovica má titul Najsmutnejšie anekdoty. Nezainteresovaný čitateľ ju azda otvorí s opatrným pocitom, súc odchovaný prvoplánovými humoristickými a najmä „humoristickými“ rubrikami masových časopisov. Vzápätí, pokiaľ má, samozrejme, nadhľad nad sebou (a okolím), sa začíta a pochopí. Ak už nič iné aspoň to, že anekdota nemusí byť len o nevernom manželovi. Mimochodom, aj takúto anekdotu, no skôr story „ze života“ v knihe nájde a prebehne v ňom proces, ktorý v prípade Janovicových textov prebieha zákonite po linke: úsmev – zamyslenia – poznanie – a azda katarzia.
Domov
Domov je tam / kde síce nevieš / kedy ťa podrežú / ale zato vieš / akým nožom /
Neviem ako vy, ale mne sa pri čítaní tejto maximy popri smiešku na perách zatrepoce pomerne funkčná pumpa, ktorú nosím už zopár rokov v hrudnom koši...
Samotná kniha je útla, navyše vytlačená na papier, ktorému sa tuším hovorí recyklovateľný. Ale ako vravievali naše staré mamy: Dobrého málo stačí... Šarmantná grafická úprava, nádherne vreckový formát – čo dodať. Lepšie je zacitovať.
Pri čítaní seba
Treba veľa tmy, kým ľuďom začne svitať.
(1965)
Treba? Treba!
(1995)
Skrátka – Tomáš Janovic... Kedysi iný Tomáš (a po ňom mnoho ďalších) neveril, kým nevložil prsty do rán. Tomáš Janovic neustále vkladá prsty do rany života. Verím, že mu ich život nepricvikne. A keď, tak áno...
Maroš Bančej
(In: Knižná revue, V. ročník, 2. 11. 1995, č. 22, s. 5)
