Vyhľadávanie
Rozprávky dúhového dáždnika Dany Hlavatej s ilustráciami Veroniky Guzoňovej sú určené detskému čitateľovi vo vekovej kategórii približne od šesť do desať rokov. Knihu tvorí pätnásť minipríbehov zastrešených putovaním jedného farebného dáždnika. Pri detských knihách predstavujú ilustrácie autonómnu kategóriu, resp. kategóriu rovnocennú textovému obsahu. Predpokladaní adresáti (v tomto zmysle rodičia) preferujú taký produkt, ktorého vizuálny materiál, rovnako ako ten textový, inšpiruje detského čitateľa k vlastnému hodnotnému myšlienkovému a obrazovému procesu. V týchto rozprávkach však narážame na ilustrácie akoby vygenerované z už existujúcich typických tvarov. Jednoduché plochy, čierne obrysy (ako v omaľovankách), veľké oči zvieratiek. Nekreujú osobitý svet, neponúkajú dostatok inšpiratívnych stimulov pre detskú kreativitu.
V dnešnej konkurencii na knižnom trhu detskej tvorby (napríklad vydavateľstvá ako Egreš či Baobab) nemožno ilustráciu podceniť, nechať ju len paralelne plynúť vedľa dominantného textu. Je potrebné zostaviť z jednotlivých ilustrácií inovatívny celok, resp. nanovo vyrozprávaný príbeh – s akcentom zase na iných (implicitných) skutočnostiach, ktoré text nepomenúva doslovne. Keď sa tieto dva knižné komponenty spoja, vznikne zaujímavý materiál pre následné širšie interpretačné možnosti. Taktiež je možné (a nanajvýš žiaduce) pridať k ponúknutej textovej informácii čo najviac vizuálnej fantázie. Napríklad konkrétne v tejto knihe sa mohla využiť i predsádka knihy na ilustrácie rôznych druhov dáždnikov – starožitných, dámskych, pánskych, moderných atď. Takže kvôli nevýraznej a neautonómnej výpovednej hodnote ilustrácií a grafickému rozloženiu textu (text sa neesteticky uhýba obrázkom) celkové vyznenie knihy smeruje k tónom typických detských kníh minulého storočia.
Krátke epizódy zo zvieracej ríše – obľúbený žáner Dany Hlavatej ako detskej autorky (Bájky, Bájky pre všetkých, Bájky zblízka i zďaleka, Bájky pre malých i veľkých) – spája rôznorodé zužitkovanie dáždnika. Práca s jednou rekvizitou nielen účinne prepája samostatné „rozprávky“, ale produktívne otvára priestor pre kreativitu. Dokonca môže poslúžiť i ako pomôcka, návod pre rodičov alebo deti, že možno vyťažiť z jednej hračky (jedného predmetu) viacero herných možností. V tejto súvislosti sa mi vynára charakter jednej konkrétnej výstavy v Bibiane s názvom V hlavnej úlohe stolička, ktorá ukázala deťom, ako všelijako možno vidieť jednu istú vec; aké rôzne účely môže plniť; akú odlišnú citovú hodnotu môže znamenať. Ten istý prínosný program napĺňa aj Dana Hlavatá vo svojich Rozprávkach dúhového dáždnika. Príbehy začína vždy „skokom“ do jasne zadefinovaných situácií, resp. konfliktu. Konečnému vyzneniu príbehu – poučeniu podriaďuje celé písanie. Nejde o poetickosť jednotlivých slov, slovných spojení či viet. Mnohé prirovnania ostávajú v rovine tých zaužívaných („akoby mi ich prešiel parný valec“, „ráno sa prebudil ako znovuzrodený“). Jej štýl je teda strohý, ľahký – v zmysle hladkého plynutia deja a konštantného rozprávania – a dostatočne jazykovo zrozumiteľný detskému čitateľovi. Strohosť vyhovuje bájkam, ktoré má evidentne autorka v obľube, ale i rozprávkam (vychádzajúcim z rozprávačských tendencií Dobšinského príbehov). Problematickosť žánru rozprávky v tejto knihe nastáva v momente, keď sa do epizód výlučne zvieracích postáv dostávajú v prvom rade najmä morálne ponaučenie a korenisté ľudské vlastnosti zvierat (predovšetkým na vzťahovej úsečke mama a otec).
Ide o to, že keby knižka niesla názov príbehy dúhového dáždnika alebo dobrodružstvá, predpoveď názvu a obsah by sa navzájom nevylučovali. Možno tento šum medzi rozprávkovým úmyslom a výsledným dojmom spočíva aj v častom opakovaní konkrétneho modelu rodinného života. V mnohých príbehoch vystupuje prísny, nekompromisný otec a nájdeme tu aj dominantnú manželku a utláčaného manžela. Áno, knihy pre deti majú ukazovať i nepriaznivú realitu a riešiť závažné témy. Tu ich je však na jednom mieste až priveľa a nemožno ukončiť strach z prísneho otca – kohúta jedným zábavným popoludním, chvíľkovým jednorazovým povolením zaužívaných noriem. Tak ako nemožno nazvať šťastným koncom to, keď sa manželské roly (dominantná ovca vs. submisívny baran) len jednoducho vymenia a nastáva radosť utláčaného z náhle nadobudnutej prevahy, kontroly a moci. V bájkach existuje rázny, kruto nespravodlivý záver, lenže slúži ako silný katarzný moment a nevyjadruje rodinné vzťahy, ale vzťahy ľudské vo všeobecnosti. Preto unesie drsnosť následkov konkrétnych nesprávnych rozhodnutí či pohnútok. Kým z niektorých Rozprávok dúhového dáždnika zostáva v hrdle akési napätie, nepokoj (Hra na skrývačku) či nejasne definované ponaučenie (Vodná šmykľavka, Lesný vysielač).
