Recenzia
Jaroslava Šaková
20.12.2016

Animátor – Ivan Štulajter

„Príbeh a rozprávač patria nerozlučne k sebe; prítomnosť rozprávača dáva hanblivú zmyselnosť jej nahote“ (s. 282). Toto je úryvok z erotického príbehu, ktorý rozpráva Simon svojej partnerke Hane v knihe Ivana Štulajtera Animátor. Nie je ťažké zistiť, že Simonov príbeh erotikou neprekypuje, všimla si to aj Hana a poriadne ho za to vysmiala: „Simon, toto je erotický príbeh? Veď to je nejaké jazykové cvičenie!“ (s. 284). Dalo by sa tvrdiť, že postava Hany tak nevedomky zhodnotila nielen Simonov, ale aj Štulajterov príbeh. Je tým, čím je erotický príbeh bez sexuálnych scén – demo verziou, prípravou na čosi, v podstate akýmsi trailerom. Nápad tu jednoznačne víťazí nad formou, keďže dejovo je román pomerne obsažný, viacero línií príbehov sa odvíja paralelne a sú spojené postavami, resp. rôznymi vzťahmi medzi nimi. Zdanlivo odťažité dobrodružstvo politika René Giricha sa tak do knihy včlení cez fakt, že Simon je jeho poradca; siahodlhé, no formálne prekvapujúco vybrúsené emaily spisovateľa Františka sú zase Simonovi adresované z dôvodu ich dávneho priateľstva. Všetko tu teda nakoniec do seba zapadne, ale ilúzia života nie je dokonalá. Skutočným animátorom je totiž v prípade tejto knihy autor sám. Svoje postavy nenechá
dýchať, vedie ich s presnosťou bábkara, no zabúda sa pred čitateľom dostatočne ukryť za oponou.

Možné následky nezvládnutého a nezodpovedne rozohraného príbehu sa dozvedáme z jedného z Františkových emailov: „Vidím to teraz jasne, najprv som svoju ženu naučil prostredníctvom príbehov túžiť po iných mužoch, a potom som ju musel milovať nepotrestanú, bez odpustenia a dôvery“ (s. 95). Príbehy majú moc, ktorú sa neoplatí podceniť, či už ide o príbeh erotický, politický alebo akýkoľvek iný. Štulajter svojmu príbehu nevládne, rozpadá sa mu na drobné, samostatne síce efektívne, ale v celkovom zapojení do románovej štruktúry nefunkčné fragmenty. Politická zápletka textu sa sústreďuje okolo už  spomínaného (ne)odstraňovania hraníc, pričom tieto tu, samozrejme, zohrávajú nielen konkrétnu, ale aj mnohé symbolické úlohy.

Autor si vybral silnú tému s potenciálom zaujať, ale neubránil sa skĺznutiu k patetickosti či stereotypnosti zobrazenia. Nastoľuje viaceré dôležité kontroverzné otázky (dobročinnosť, rómska otázka, právo na volebnú pasivitu), no ani tie nevyznejú presvedčivo, pretože sú prekryté strojenými dialógmi postáv či neautentickými, doslova pre účel deja vykonštruovanými modelovými situáciami. Animátor sa snaží tváriť ako typický román so spoločenským, politickým aj romantickým rozmerom; mierny formálny odklon od reality v určitých momentoch textu (Veľké Benátsko, Spolok) sa dopĺňa s úzkostlivým udržiavaním kontaktu s ňou na iných jeho miestach (každodenné situácie zo života, vzťah Simona a Hany). Výsostne aktuálna téma hraníc skombinovaná s anekdotickými návratmi do čias nedávno minulých a romantickou zápletkou medzi Simonom a Hanou, ktorí sa neustále prekárajú a doťahujú, vytvára slušný, no trošku nekompaktný základ pre knihu. Lepšou stratégiou by možno bolo vybrať si jedno z týchto smerovaní a nesnažiť sa v knihe obsiahnuť všetko.

Aj postavy Animátora neustále hľadajú možnosť, ako sa správne rozhodnúť. Ako politik Girich, ktorý chcel osloviť dievča v karaoke bare a „v rýchlosti premýšľal, čo je jazykové optimum. Znamenalo to, že správne zaradí dievčinu do sociálnej skupiny“ (s. 49). Nakoniec sa jej ale aj tak maximálne nevhodne opýta: „Nechceš si zajebať?“ (s. 49). Optimum nenájdené, misia zlyhala. Kto sa chce hrať, musí poznať
pravidlá hry a mať odvahu do nej vstúpiť. Niekedy totiž prítomnosť animátora na zážitok z hry nestačí.