Recenzia
Mária Dovičák
14.10.2022

Anjel s buchtami

Medzinárodne oceňovaná hamburská ilustrátorka a autorka kníh pre deti a mládež Jutta Bauer (Cena Hansa Christiana Andersena, Nemecká cena za literatúru pre mládež) sa čitateľom na Slovensku doposiaľ predstavila ako autorka ilustrácií ku knihe Petra Stamma Prečo bývame za mestom (Perfekt, 2014), na svojom konte má však spoluprácu aj s inými významnými autormi, ako Christine Nöstlinger, James Krüss či Klaus Kordon.

Knihou Dedkov anjel, ktorú vydavateľstvo Verbarium vydalo presne dvadsať rokov po vydaní nemeckého originálu Opas Engel (Carlsen, 2001), sa u nás prvýkrát predstavuje nielen v pozícii výtvarníčky, ale aj autorky textu. Pre Bauerovej texty všeobecne platí, že sú do veľkej miery inšpirované konkrétnymi zážitkami či osobami z jej blízkeho okolia. Nie je to inak ani v tomto prípade – podnetom ku vzniku Dedkovho anjela bolo jednak pozorovanie detí z okna a uvedomenie si, že takmer všetky sa domov vrátia vždy v poriadku, a jednak život autorkinho otca, poznačený oboma svetovými vojnami. Obrázková kniha má dvoch rozprávačov: vnuk v školskom veku, navštevujúci svojho dedka v hospici, rámcuje rozprávanie starého otca, ktorý na smrteľnej posteli spomína na pekné i nebezpečné udalosti svojho detstva a dospelosti: chlapčenské huncútstva, zaľúbenie sa, príchod detí a vnúčat na svet, život počas nacizmu a vojny, hlad, ťažké povojnové roky. „Chlapče, nikto na mňa nemal. ... Vždy som bol najodvážnejší zo všetkých. Liezol som na vysoké stromy, skákal do najhlbších jazier. Veľké psy sa predo mnou triasli.“ Spoločným menovateľom väčšiny spomienok je niekedy až zázračné prežitie všetkých nebezpečenstiev, do ktorých sa dostal, a to bez najmenšej ujmy. Sám si to uvedomuje až spätne: „Vlastne to bolo pekné a niekedy aj zvláštne. Mal som veľké šťastie.“

Text je však len jednou časťou knihy. V kontrapunktickom vzťahu k spomienkam starého otca sú ilustrácie, z ktorých je hneď jasné, o čom nemal celý život ani potuchy. Za svoj dlhý a šťastný život nevďačí šťastene, ale anjelovi, ktorý nad ním neustále bdel, aby, okrem iného, prinútil poslúchať zúrivého psa, ktorý sa tak v skutočnosti triasol pred ním a nie pred dedkom, ako to ten presvedčene rozprával vnukovi. Anjel napríklad aj poklepáva po pleci vojaka wehrmachtu a odvádza tak jeho pozornosť, aby nevidel, že mu dedko ako mladý chlapec vyplazuje jazyk, neuvedomujúc si, aká tragická časť histórie sa vôkol neho práve odohráva. „Nikdy som nebol zbabelec. Vtedy som ešte netušil, aké to môže byť nebezpečné. Môj kamarát Jozef to vedel. Mal oveľa väčší strach. A raz znenazdajky zmizol. Nikdy viac som ho nevidel.“

Podobu anjela ovplyvnil obraz autorkinej starej mamy, ktorú vnímala ako anjela ich rodiny. Kto pozná Bauerovej štýl, vie, že ju vystihuje redukcia a vo svojich ilustráciách zvykne ponechať len to esenciálne. Pár čiar modrým tušom na bielom podklade do výrazných akvarelových kresieb a anjelova vskutku nesentimentálna podoba je hotová: korpulentnejšia staršia pani s nadol sčesaným drdolom, už jej len do rúk vložiť tanier s buchtami a obraz milujúcej babky by bol hotový.

Autorke sa v obrázkovej knihe naozaj majstrovsky podarilo citlivo a s nádejou predostrieť detskému čitateľovi život so všetkými jeho krásami a strasťami, a to bez toho, aby to vyznievalo traumatizujúco či zúfalo. Naopak, postava anjela vnáša hrejivý pocit nádeje a optimizmu, ktorý v človeku (a nemusí to byť dieťa) ostane aj po zatvorení knihy.

Jutta Bauer: Dedkov anjel

Preklad: Zuzana Dodoková

Bratislava: Verbarium, 2021