Vincent Šikula sa na jednom mieste vo svojej Požehnanej taktovke zamyslel, čo to vôbec znamená, keď sa vraví, že spisovateľ postupne dozrieva. Aké dozrievanie? „Možno čakať od maliny, že budú na nej dozrievať z roka na rok krajšie, sviežejšie a chutnejšie maliny? Možno očakávať od hrušky alebo od jablone, že na nej budú z roka na rok inakšie hrušky?“ Mladý slovenský prozaik Václav Kostelanski, ktorému nedávno vo vydavateľstve KK Bagala vyšla tretia knižka, túto poznámku výborne ilustruje; neprináša nám nič, čo by sme ešte nepoznali z jeho predošlej tvorby. Človeku sa takmer žiada dodať – chvalabohu.
Aký je Kostelanského Virtuóz? Opäť ide o zbierku poviedok, opäť sú to veľmi vtipné, groteskne ladené, rozsahom aj tematicky rôznorodé texty s prekvapivými zápletkami. Keby sme nasilu chceli hľadať nejaký posun, zdá sa mi, že kým doteraz sa rozprávač voči bizarným udalostiam, ktoré ho postretli či strhli, vymedzoval reflexiou, tu už ho svojský svet zväčša pohltil, už je jeho organickou súčasťou. Nečuduje sa, alebo nie príliš, že sa deje čosi divné. Divné je nový normál.
Kvalitatívne je zbierka vyrovnanejšia než napríklad debutová Chuť zabiť, do tohto výberu sa nič vyslovene slabé nedostalo. Pozastavila by som sa skôr, zjednodušene povedané, nad autorským postojom a otázkou interpretácie.
V kratučkom texte Ukážte knižky! sa stretáme s tromi postavami, ktoré z dlhej chvíle chodia do parku hádzať kamene. Veľa sa o nich nedozvieme, nemajú žiadnu vyhranenú identitu v rámci prostredia ani v rámci svojej skupinky, jediným ich diferencujúcim atribútom sú knižky, ktoré si údajne išli požičať do knižnice, a aj o tejto informácii sa dá dôvodne pochybovať. Schematickosť je namieste, Kostelanski sa nepokúša o nejakú psychologickú sondu. Dej je tiež prostý – trojica pri hre trafí kameňom a následne zmasakruje náhodného chodca v parku, ktorý útok prežije a vzápätí začne vinníkov prenasledovať. Text je temný aj humorný a – k tomu zrejme vyzýva práve tá vonkajšia jednoduchosť – iste by sa dal interpretovať hlboko symbolicky. Podobne by sa asi symbolika ľahko dala nájsť v Jožovi. A ďalej, celá úvodná poviedka Žiadosť rozhodne vyzerá ako veľmi výstižný satirický komentár na adresu umelcov prežívajúcich na grantovom systéme a nadmerná konzumácia alkoholu a násilie, motivické konštanty Kostelanského tvorby, by sa dali vnímať ako poukaz na stav spoločnosti či povahu človeka.
Ak tvorbe tohto autora tieto hĺbky nepripíšeme, možno len preto, že už dávno všetci vieme, že vedome nič také nebuduje.
Kostelanski bol nedávno hosťom rozhlasovej relácie Pena dní. Prišiel tam pochopiteľne ako autor, ako spisovateľ, a pritom sa zdalo, že z väčšiny otázok týkajúcich sa literatúry je skôr v rozpakoch. Nepracuje podľa plánu, nemá bližšiu predstavu o tom, čo chce svetu povedať a proces písania očividne tematizuje len pod nátlakom. Svoju pracovnú metódu s prispením moderátora zhrnul slovom „vyletelo“. Sadneš, napíšeš. Redaktora podľa všetkého nemal, preškrtal mu to vydavateľ a ten aj zostavil zbierku. Zmenám sa autor nebránil, bol rád, že ho niekto upozorní, keď sa opakuje alebo má čosi trochu krivé. Keď sa ho moderátor spýtal, prečo si pre svoju prózu vyberá hrdinov z okraja spoločnosti, odvetil: „Lebo asi neviem napísať nič intelektuálne.“
K okrídlenej poznámke Marcela Reicha-Ranického, že mnohí autori vedia o literatúre asi toľko, koľko bežný vták o ornitológii, môžeme mať svoje výhrady, ale na Kostelanského tuším platí. (Opäť sa skoro žiada dodať to úvodné: chvalabohu...)
Zaujímavé je, že nato moderátor vytiahne výraz „antiliteratúra“, ktorý vraj v súvislosti s Kostelanského tvorbou ktosi kdesi použil. Možno mal v skutočnosti na mysli „antiliterátske gesto“, slová Radoslava Matejova z jeho recenzie na Incident. Ale pomýlené je zrejme oboje. Na to, aby adresoval nejaké gestá, sa Kostelanski o literátsky svet očividne primálo zaujíma, a keby išlo o ten prvý výraz, na čo vlastne naráža? Prečo antiliteratúra? Ide o to, že Kostelanski tak málo teoretizuje, že sa nehrnie do interpretácii vlastného diela? (Pretože „nevie, čo robí“?) Pretože nie je dosť „intelektuálny“? Pre mňa otázku definície literatúry otvárajú skôr tie dnes také rozšírené introspektívne prózy, kde napokon žiadnu hlbšiu úvahu o tom, čo je to vlastne literatúra, tiež nevidno. Kostelanského próza je naproti nim jednoznačne a zreteľne štylizovaná a má silnú dejovú linku. Kým iní sa v súlade s trendom ponárajú do vlastných svetov, pitvú a referujú o sebe (často, bohužiaľ, bez akéhokoľvek umeleckého presahu či literárnej zaujímavosti), Kostelanski sa díva na svet a v hutných príbehoch o ňom podáva správu. „Obyčajným ľuďom sa stávajú zázraky,“ dodáva ešte v súvislosti s výberom svojich hrdinov. Antiliteratúra? Mne to pripadá skôr ako návrat k literatúre, literatúra par excellence.
Samozrejme, fakt, že autor nám nepovie nič o svojich zdrojoch inšpirácie a tvorivých kŕčoch, môže byť mätúci. A napokon aj tá „neintelektuálnosť“ a možno ešte väčšmi humor, ktorý akoby sa pre mnohých s kvalitnou literatúrou vylučoval. Ale nemýľme sa. To, čo Kostelanski robí, robí výborne.
Michaela Rosová
