Antimita – Michal Tallo

Pri čítaní predmetnej knižky – na ktorú už hádam niekoľko rokov čakám (veď autor vie) – som pocítil elektrizujúce chvenie, potvrdzujúce výnimočnosť textu, aké sa ma zvykne zmocniť (pre- važne) pri čítaní autorov už nežijúcich. Je to zrejme tak (aj) preto, lebo Tallova Antimita netrpí typickou debutantskou rozkolísanosťou ani inými predpo-kladanými neduhmi prvotiny, práve naopak, veľmi (ne)opatrne by som povedal, že sa dá zaradiť k naj- pozoruhodnejším zjavom našej poézie v súčasnosti. Tallo v mnohom nadväzuje na etablované mená, ale rozhodne nie ako epigón. V tom najlepšom zmys- le vo mne evokuje jemnosť Mily Haugovej a cit pre detail taký typický pre Štefana Strážaya, technikou odosobnenia zasa pripomína Strach z utópie Petra Macsovszkeho či debut Michala Habaja, (fi lmovou) optikou niektorých básní zasa Máriu Ferenčuhovú. Dalo by sa možno aj pokračovať a hľadať ďalšie sty- čné body, to by však oslabovalo autonómny výraz, ktorý Antimita má. Tallov rukopis síce môže pôsobiť trochu rozplývavo, no kombinácia na prvý pohľad možno heterogénne pôsobiacich elementov uňho nevyznieva ako eklekticizmus – zbierka perfektne drží pokope, napĺňa zamýšľaný makrokompozičný zámer a nerozpadáva sa ani v jednotlivostiach. V Habajovej ostatnej zbierke Caput mortuum je oproti Tallovmu subjektu lyrický protagonista extrovertnejší, expresívnejší – predstavujem si ho ako človeka, ktorý s chuťou vypisuje po internete a rád deklamuje (markantným príkladom je známy List developerovi). U Talla subjekt akoby sedel v hlbokej, nepreniknuteľnej noci (noci, ktorá má okrem priame- ho aj metaforický význam) osvetlený iba žiarením mo- nitora a na obrazovke sledoval pomaly sa pohybujúce progress bary torrentov, interagujúc s inými ľuďmi viac-menej iba na báze toho už nevyhnutne prežitého. Jeho situácia je vyhrotená tým, že dokonca aj on-line komunikácia prebieha v obmedzenom režime. Vecnosť a odosobnenosť prejavu subjektu fun guje v súčinnosti so sofi stikovanosťou a vnútornou sugestívnosťou nie nepodobnou Strážayovi. Ono odosobnenie (pripomínajúce „text generation“) nie je primárne „textovaním“ – pod hladinou básní cítiť (strážayovský) nepokoj. Tento nepokoj je per- manentný. Neschopnosť (nevôľa? nemohúcnosť?) subjektu nadviazať kontakt vyznieva možno komicky, spôsobujúc humorné situácie, no v konečnom dôsledku rozrušuje až desí. Tallove básne sú teda orientované subjektovo (ako ostatné zbierky napríklad Habaja alebo Fe renčuhovej) – hoci lyrický protagonista čitateľovo zacielenie naňho ako na autora výpovede defl ektuje tým, že komentuje miesto vlastných duševných po ryvov bezprostrednú realitu. Pri pomalom čítaní je však zreteľne viditeľný alegorický rozmer, na báze ktorého sa subjekt oblúkom vracia k sebe. Vyslovuje sa nielen o sebe-jednotlivcovi, ale aj o istom type (mladých?) ľudí. Výpoveď „jeden za všetkých“ však pri takejto introvertnosti predstavuje najvyššiu možnú mieru interpersonálnej intimity – preto „antimita“, ľudia typologicky podobní subjektu totiž nie sú vybavení pre nadviazanie bližšieho sociálneho kontaktu. Nejde o to, že by ich spoločnosť neprijímala, skôr je možno hlboko v nich (podľa society, ktorá medziľudské vzťahy predpokladá) čosi zlome- né, nefunkčné, chýbajúce – alebo jednoducho čosi nepochopiteľne melancholické. Tallov debut tak vypovedá o existenčnej neu- kotvenosti súčasného človeka – podobne ako pred ním v iných érach Ivan Krasko, Laco Novomeský, Miroslav Válek, Štefan Strážay a ďalší. Nechcem, aby mladý debutant príliš spyšnel, zaradenie do tohto radu nech je teda preňho výzvou k neustálemu rozvíjaniu vlastnej osobnosti i poetiky a podnetom na pokračovanie v tvorbe poézie.