Recenzia
Lenka Szentesiová
01.04.2011

Antológia súčasnej slovinskej literatúry

Bratislava, Univerzita Komenského 2010. Editorka Saša Vojtechová Poklač

Recepcia súčasnej literárnej tvorby slovinskej proveniencie nie je u nás príliš široká, obmedzuje sa väčšinou na úzky okruh autorov, absentuje však hlbší pohľad, ktorý by kontinuálne mapoval literárny kontext tohto prostredia, približoval jeho aktuálny stav, vývinové trendy a tendencie. Pátranie po stopách slovinskej tvorby sa tak stáva zábavkou takmer intelektuálnou, preklady kvalitných textov dostávajú síce priestor v tematických časopisoch a zborníkoch, tie sú však určené menšinovému pub liku a „bežný literárny konzument“ sa k nim dostane málokedy. Z potreby zaplniť aspoň čiastočne toto vákuum, vytvoriť reprezentatívny prierez a obsiahnuť kľukatý horizont slovinskej literárnej modernity, vznikla Antológia (textov) súčasnej slovinskej literatúry.

Najväčším pozitívom antológie je preklad textov do slovenčiny, ktorý je veľmi precízny, zachováva však osobitú poetiku originálu, presvedčivosť lyrického výrazu, vyvierajúcu z hlbokej lyrizácie myšlienky. Vyjadriť v náznakoch krehkosť a labilitu vnútorných svetov iste nebola jednoduchá úloha, editorka výberu mala však pri voľbe prekladateľov šťastnú ruku, podarilo sa im totiž v jednotlivých textoch citlivo zachytiť nadčasový myšlienkový odkaz príbehov a zachovať originalitu jednotlivých autorských poetík. Antológiu tak možno vnímať aj ako pomyselný literárny náhľad do reality moderného človeka, ktorý je v hľadaní univerzálnych hodnôt a princípov konfrontovaný s vlastným krivolakým vnútrom. Kódom vnútornej rovnováhy sú v tomto prípade emócie, ich naliehavá premenlivosť je dôkazom toho, že o priateľstve, láske a slobode sa dá písať nečakane citlivo. Kaleidoskop emocionality je pestrý najmä v básnickej „časti výberu“: od nostalgie za tým, čo sa potichu stráca alebo potichu vracia (Naše melódie, Ľubľana), prechádza do nemých rozpakov nad nečakanou (a) vrodenou samotou (Prudkosť nežnosti, Cudzinka), až po pálčivú túžbu (ne)naplnenú v spomienkach a zmysloch (Nikoho už niet okrem nás, Utopená láska). Lyrická situácia básní zriedkakedy vyústi do radosti, završuje sa väčšinou odkrývaním bolestí, ktoré sa z ľudského vnútra plazivo rozrastajú aj do medziľudských vzťahov.

V časti venovanej próze a dráme sa bremeno clivoty a melanchólie odľahčuje novými prvkami rozprávania – iróniou, situačnou a slovnou komiku zábavných momentov (Ešte dobre, Džizo, Kráľ šramotiacich duchov). Práve v próze a dráme sa najtransparentnejšie odhaľuje „rozrôznenosť“ koncepčných modelov a inscenačných možností „novej slovinskej literatúry“ – koexistujú v nej snové surrealistické texty (Boštjanov let, Filio nie je doma, Priadka), aj poviedky s tematikou vzťahového a spoločenského napätia, ba až tragiky (August, pätnásteho, Bláznivá Nora, Pre naše mladé dámy). Viacerí autori sa súčasne (viac či menej ironicky) dotýkajú archetypu „oklieštenej identity“ malých národov, ocitajúcich sa (jazykovo, geograficky) v nejasnom postavení (Fužinské blues, Lakomec). Sprievodným symptómom premeny spoločnosti sa potom stáva všeobecný oportunizmus a neochota meniť zaužívané spoločenské rámce (Jeden deň pravdy, Limonada Slovenica).

Antológia súčasnej slovinskej literatúry prináša pohľad do plurality moderného čítania a písania súčasnej „balkánskej“ tvorby, a zároveň je dôkazom toho, že medzi európskymi literatúrami existuje čoraz viac priesečníkov, než si možno uvedomujeme.