Vyhľadávanie
Môj tip
Anton Baláž: Krajina zabudnutia
Bratislava, Slovenský spisovateľ 2000
Heinrich Böll mal zrejme pravdu, keď sa vyjadril, že XX. storočie sa vpíše do dejín ako storočie utečencov. Zhodou okolností sa mi takmer súčasne dostali do ruky viaceré knižky, ktoré sú výrečným svedectvom, že toto storočie - napriek očakávaniam - nebolo o nič humánnejšie ako tie predošlé, že by ho bolo možné charakterizovať nielen ako dobu utečenectva a vyhnanstva, ale aj ako dobu častých výbuchov bezprávia, krívd, vzájomných (etnických, rasových, náboženských a iných) nevraživostí a násilí.
Niektoré z týchto fenoménov sa stali hlavnou témou aj najnovšieho románu A. Baláža Krajina zabudnutia. Autor situoval jeho dej do obdobia, v ktorom dochádzalo k sťahovaniu železnej opony medzi "Východom" a " Západom", k deleniu Európy, ba i celého sveta na dva tábory. Bolo to mierové obdobie, v ktorom sa však - paradoxne - čoraz viac vyostrovali ideologické rozpory medzi dvoma časťami sveta odsúdenými na niekoľko desaťročí k vzájomnej izolácii. Románový príbeh presiaknutý rastúcim napätím v rozdelenom svete sa odohráva vo vtedajšej Bratislave, mnohé kľúčové epizódy či rozhovory sa dejú na miestach, ktoré od tých čias zásadne zmenili svoju tvár (dunajské nábrežie, časť podhradia s typickou Židovňou), resp. ktoré zanikli, pretože museli uvoľniť priestor novým, síce potrebným, no veľmi necitlivo projektovaným objektom i napriek tomu, že predstavovali kultúrne pamiatky presahujúce významom bratislavský i celoslovenský rámec (synagóga, ješiva slávneho rabína Chatama Sofera, židovský cintorín). Z tohto pohľadu je Balážova próza do istej miery aj literárnym miestopisom Bratislavy z polovice storočia; nie on je však dominantou románu, ale udalosti, ku ktorým v meste (nielen tomto) dochádzalo, predovšetkým zmena oficiálnych postojov k "židovskej otázke" a celkom konkrétne: akcia dobrovoľného vysťahovávania slovenských židov, ktorí prežili hrôzy vojny a rozhodli sa odísť do novozaloženého izraelského štátu. Dúfali v ňom nájsť nielen "krajinu zabudnutia" na strastiplnú minulosť, ale aj nový domov, záruku bezpečnej budúcnosti.
Na pozadí týchto udalostí rozvíja Baláž epické línie románu, vykresľuje viacero charakteristických postáv z bratislavského židovského prostredia, ich dramatické osudy. Hlavnou protagonistkou je mladá inteligentná a citlivá Miriam Kohnová, pracovníčka Palestínskeho úradu v Bratislave, ktorá odvážne a obetavo, neraz nedbajúc na osobné riziká, organizuje akciu židovského odchodu do zasľúbenej krajiny. V nej a v jej priateľke Erne, s ktorou prežili Osvienčim, sa autorovi podarilo vytvoriť presvedčivé ženské postavy (u tohto autora nie sú pokusy vcítiť sa do ženskej psychiky ničím neobvyklým). Práve so ženskou skúsenosťou sú tu späté zobrazenia niektorých psychologických tráum, ktoré vznikali v koncentračných táboroch. V tomto prípade sú to zážitky ženskej nahoty ako najvyššieho pokorenia; skúsenosti žien s vystavovaním vlastných nahých tiel ako objektu hodnotenia, i ako kritéria selekcie. Aj Miriam a Erna si berú takýto osvienčimský zážitok so sebou ako stiesňujúce bremeno, od ktorého sa im darí len postupne oslobodzovať. Tento motív sa vinie celým príbehom a hrá dôležitú úlohu aj pri rozvíjaní ľúbostno-priateľských vzťahov medzi Miriam, Ernou a Jakubom - umeleckým fotografom, ktorý sa náhodne ocitne v židovskom prostredí, no práve vďaka kontaktu s ním dostáva šancu kritickej sebareflexie ako umelca i človeka, práve vďaka konfrontácii s drámami odohrávajúcimi sa v tomto prostredí, morálne vyzrieva. Ak by sme čítali román cez Jakubov príbeh, mohli by sme ho vnímať tiež ako výstražný obraz primitívnej ideologizácie umenia a ako výzvu na (vždy aktuálnu) obranu umenia pred podobnými pokusmi. Cez postavy prednostu Palestínskeho úradu Kalinu, bratislavského rabína či agenta izraelskej tajnej služby a bojovníka Neguša naznačuje zas Baláž istú diferencovanosť židovských postojov k tragickej minulosti a aj spôsobov, ako sa s ňou vysporiadať a adekvátne na ňu reagovať.
Azda najcennejším na románe je však to, že vynáša na svetlo dosiaľ málo reflektované historické fakty o povojnových osudoch židov v bývalom Československu, ale aj v iných stredoeurópskych krajinách. Je to smutný obraz z čias nastupujúceho mieru, najmä ak si uvedomíme, že represálie zažívali aj iné vrstvy obyvateľstva, ktoré navyše nemali možnosť úniku a nemali ani víziu "zasľúbenej krajiny". Literatúra ako jedna z najúčinnejších foriem sociálnej pamäti by sa takýmto obrazom nemala vyhýbať; zabúdanie na (aj vlastnú) minulosť nie je optimálnym vstupom do budúcnosti.
Etela Farkašová
