Vyhľadávanie
Vojtech Rušin
Astronóm Milan Rastislav Štefánik
Bratislava, Veda 2009
Začiatkom mája sme si pripomínali 90. výročie tragickej smrti Milana Rastislava Štefánika. Udalosť priniesla aj po dlhej dobe od leteckého nešťastia neďaleko Vajnor, ktorým sa zavŕšil krátky, no činorodý a podnetný osud, niekoľko živých spoločenských a kultúrnych momentov. Patrí k nim tiež profilová biografia od nášho popredného vedca Vojtecha Rušina. Profilová preto, že ako vedec–astronóm sa v nej venuje Štefánikovmu astronomickému profilu v exponovanom období jeho vedeckej aktivity v rokoch 1904–1914: začína absolvovaním štúdia astronómie na Filozofickej fakulte Českej univerzity v Prahe a pôsobením v Paríži, uzatvára ho vypuknutie 1. svetovej vojny a preorientovanie Štefánika na politiku. Perspektíva diplomatických, politických a bojových úspechov nám ukazuje, koľko potenciálu sa na druhej strane ubralo zo sľubne rozbehnutého bádania v astronómii. Ale váha histórie nemusí merať len rozdiely v rozhodnutiach, dovoľuje zvážiť veci aj do rovnováhy a pri dobrej súhre ľudí dokáže pri danom pohľade na biografický kontext zmieriť budúce straty závažiami minulosti. Tak pri konjunkcii Rušina so Štefánikom sa zámerne odsúva do pozadia ešte stále verejne fixovaná tvár z päťtisíckorunáčky aj portrét muža v uniforme generála, udomácnený vo všeobecných dejinách. Tu sa zvýraznil civilný, dynamický obraz tvorivej vedeckej osobnosti, Štefánik s lysinou a bradou, s plánmi a úlohami nasmerovanými k vesmíru, pri teleskopoch a observatóriách, zanietený pri pozorovaniach v laboratóriu či vo víre expedícií, s objavmi aj prehrami. Rušin sa v publikácii vrátil pred politické účinkovanie, do popredia inštaloval otázky astronómie a Štefánikove odpovede najmä v oblasti výskumu Slnka, spektroskopie. Sám zúročil a prezentoval súčasné poznatky o Slnku v brilantnom vedecko-popularizačnom titule Slnko – naša najbližšia hviezda (2005), čo podčiarkuje vhodnosť autorskej kompetencie pri zhodnocovaní výsledkov, takpovediac, predchodcu. Knihu rozdeľujú chronologicky radené kapitoly s názvami rokov, miest a dôležitých epizód. Mozaika prehľadnej kompozície, vecného štýlu, informačnej nasýtenosti, dobových textov a fotografií striedaných s autorovými komentármi a modernými fotografiami ľahko vláka čitateľa na stránky knihy, veď už len strohý zoznam položiek Štefánikovho života má kvality strhujúceho rozprávania, superlatívov i rekordov. Rušinovým zámerom nebolo do tohto zoznamu pridávať ani ho ideovo preberať, sleduje odbornosť: cituje vedecké články Štefánika a prostredníctvom výkladu a pozoruhodnej dedukcie reflektuje okolnosti ich vzniku a interpretuje. Robí to naozaj detailne, vyvodí, že Štefánik mal mimoriadne vysokú citlivosť pre videnie v infračervenom spektre, inde zas uvádza jeho zabudnuté konštatovanie o chýbajúcej koronálnej hmote z roku 1912 – jav oficiálne označia za koronálne diery až o 61 rokov neskôr! Štefánikova veda bola paralelne zápolením s financiami, umením vyjednávať a viesť salónne konverzácie, dobrodružstvom i rizikom. Poznal astronómov svetového mena, získal cenu francúzskej Akadémie vied, cestoval za zatmeniami Slnka naprieč kontinentmi, na Tahiti strávil niekoľko mesiacov a tamojšou stavbou provizórneho observatória bol priekopníkom astronómie na južnej pologuli. Zvlášť dramatická sekvencia, ktorá ho nakoniec obišla, sa spájala s plavbou do Ameriky, ale Štefánika vtedy poverili expedíciou do Brazílie, nuž a tak na palubu Titanicu nenastúpil...
Štefánikov život má univerzálny rozmer, lebo nesie v sebe archetyp hrdinu. Preto skutočnosti z neho ľahko vyznejú ako legenda. Jeho brat Ladislav sa po rokoch (1938) zdôveril, že Štefánik ako malý mamičke ukazoval jednu hviezdu, že vraj to je jeho. Od roku 1995 síce nie hviezda, ale planétka s priemerom 39 km medzi Marsom a Jupiterom nesie meno Milanstefanik. Ako symbolická pointa pôsobí fakt, že tento rok – medzinárodný rok astronómie, bude k Zemi najbližšie v dňoch okolo 28. októbra, v pamätný Deň vzniku Československej republiky (1918), na ktorom sa maximálne podieľal. Bude vtedy aj najlepšie viditeľná, treba k tomu ale väčší teleskop alebo zreničky ako taniere. Každopádne vyvaľovať oči možno aj bez toho, premietajúc si pri knihe Vojtecha Rušina pozoruhodné míľniky jedného ľudského fenoménu.
Radoslav Matejov
