Asvabaždénie - Márius Kopcsay

Kniha Asvabaždénie (KK Bagala 2015) Máriusa Kopcsaya je na prvý pohľad tzv. „veľkým románom“, v pohľade druhom však vyvstáva otázka: Dá sa vlastne napísať „veľký román“ o našom malom štáte, našej malej spoločnosti, malých ľuďoch? Iste, veľké romány sa písali a tieto naše postavičky, súčiastky národa v nich zväčšovali (romantici, Vajanský i socrealisti), aby váhu „veľkej literatúry“ uniesli na svojich maličkých pleciach, ibaže v takomto zväčšení, keď nahliadame len na to, čo chceme vidieť, nastáva oproti „reálnemu“ zväčšeniu pod lupou nevídané skreslenie. Kopcsayova knižka (chvalabohu) nezväčšuje a (žiaľbohu) ani nezveličuje. Je to jednoducho „veľký román“ o „malosti (slovenského) človeka“.

Problematická nie je len akási beztvará masa ľudu, pretože v Asvabaždéní (ospravedlňujem sa rytmickému pravidlu) sa táto konkretizuje do jednotlivých hlasov ozajstných ľudí, ktorých výroky a názory, sú, predpokladám, vo veľkej miere odpočuté z reality a len prepísané do knihy, čím sa vytvára zaujímavá idea kompozície Kopcsayovho románu. Teda, žánrové označenie „groteska“ nie je iba licenciou autorskej poetiky, ale je priamo ukotvené v realite. Keby sa aj autor do textu až tak nevložil (čo by na istých miestach textu prospelo), výsledok by bol stále dostatočne groteskný.

Navyše, nejako dobre z toho nevychádza ani protagonista knihy Marek (vo všeobecnosti „z toho dobre nevychádzajú“ Kopcsayovi protagonisti, niekedy vlastne ani vôbec nevychádzajú a inokedy by bolo možno lepšie, keby nevyšli – tým nechcem povedať, že by niektorá z autorových kníh nemala vyjsť, alebo že by mu nebola bývala nevyšla, alebo, že by mu to lepšie vyšlo, keby mu niektorá nevyšla, alebo…), ktorý je osobnosťou rozpoltenou charakteristickým spôsobom pre našu dobu – na internete až romantický hrdina v úlohe jednotlivca proti ostatným (hoci aj tu s veľkou dávkou opatrnosti), v skutočnosti akýsi moderný variant Oblomova. Aspekt karikatúrnosti je z druhej strany ale pomerne účinne vyvažovaný motívom, ktorého prítomnosť považujem za najlepší aspekt románu – pozorovanie hviezdnej oblohy a skutočnosť, že Marek pozná súhvezdia. To, čo vyznieva kladne a bezkonfliktne (a reprezentuje zmysluplnú polohu života – i keď už tu je symptomatický fakt samotnej ambivalentnosti motívu, keďže z pozerania na oblohu sa ešte nikto nikdy nenasýtil), je negatívne a konfliktne nabitou súčasnou spoločnosťou i štruktúrou knihy, ktorá reflektuje stav tejto spoločnosti, marginalizované (ale našťastie stále nie úplne zabudnuté).

Očividná je (opäť) autoštylizácia autora do svojho hrdinu – Marek je spisovateľ/novinár, pokojný až nudný intelektuál, ktorému spoločnosť dáva najavo, že ho nepotrebuje a dokonca ide až tak ďaleko, že ho chce zbaviť vlastného myslenia – a naozaj, „oslobodenie“ (rozumej rovnako ako v roku 1968, teda okupácia) teraz už neprichádza na tankoch, ale cez informačné kanály, ktoré de facto spôsobili úplnú relativizáciu tradičných hodnôt a vlastne všetkého. A celkom príznačne – aj slovenský spisovateľ, kedysi až bájna, mýtická postava, ktorá ovplyvňovala spoločnosť až na takej úrovni, že ak bola nepohodlná pre establišment, bola väznená alebo aspoň perzekvovaná, sa vďaka reorganizácii spoločnosti relativizovala na obyčajného „tajtrlíka“. A kto už by sa vážne zaoberal tajtrlíkmi?