Vyhľadávanie
Švédsky triler Atentátnik zaujme svojím námetom a najmä hlavnou hrdinkou. Podobne, ako je to v knihe Stiega Larssona Muži, ktorí nenávidia ženy, autorka nepíše o vyšetrovaní prípadu z pohľadu detektíva, ale novinárky. Príbeh je vďaka tomu viac zameraný na konkrétnych ľudí a o samotné vyšetrovanie ide až v druhom rade. Pri príprave letnej olympiády v Štokholme vybuchne na štadióne bomba a zabije známu podnikateľku. Polícia pátra po vrahovi, ukazuje sa však, že za tým bude niečo viac. Prípad pohltí novinárku Anniku Bengtzonovú natoľko, že to začne byť pre ňu nebezpečné.
Román je rozdelený na niekoľko kapitol písaných v tretej osobe a medzikapitol v prvej osobe, ktoré (aj kurzívou) naznačujú, že ich písal psychicky nestabilný človek. Čitateľovi neraz napadne, že sú to možno správy písané práve neznámym atentátnikom. Tieto medzikapitoly zároveň budujú isté napätie. Kniha ponúka podrobný pohľad na prácu novinára v dennej tlači. Rieši sa tu dilema, či majú žurnalisti právo zverejňovať chúlostivé informácie, prípadne to, prečo sa zaujímajú o súkromie ľudí aj vtedy, ak sa im udialo niečo veľmi zlé. Práve morálka je tu často zmieňovanou témou. Oceňujem, že dialógy postáv neznejú umelo, obete prijímajúce ťažké rany osudu sa správajú reálne a dej románu dokonca naznačuje, že niektorí z nich by mohli byť atentátnikmi. Napínavý záver knihy a prekvapivé vyriešenie prípadu čitateľa určite pohltí.
Autorka Liza Marklundová (1962) je dlhoročnou skúsenou redaktorkou denníka, môžeme sa však len domnievať, či je príbeh aspoň sčasti autobiografický. Atentátnikje jej debut, ktorý bol natoľko zaujímavý v domovskom Švédsku, že sa ihneď v roku 1998 stal bestsellerom. Na slovenský trh sa dostáva zrejme vďaka tomu, že severské kriminálky sú u nás v kurze. My čitatelia môžeme byť len vďační, pretože román sa môže smelo zaradiť medzi tie, ktoré napísali Stieg Larsson alebo Jo Nesbø.
