Vyhľadávanie
Levoča, Modrý Peter 2005
Meno básnika Ľuboša Bendzáka nie je príliš frekventované v súčasnom literárnom dianí, tým pádom aj jeho doterajšia tvorba zostávala mimo komplexnejšieho kritického
záberu. Debutoval v roku 1995 básnickou zbierkou Básne pre Soňu Marmeladovovú a odvtedy publikoval len sporadicky v časopisoch.
Po desiatich rokoch prichádza s druhou knižkou básní a treba povedať, že je to knižka okamihov pravdy a úprimnosti vychádzajúca z hĺbky autentického zážitku. Bendzák
nemá ambície prezentovať sa v polohe suverénneho muža zvládajúceho s prehľadom dramatické životné situácie, je mu bližšia poloha, v ktorej sa obnažujú ľudské slabosti
a poklesky. Z týchto zdrojov vie aj účinne vyťažiť básnickú esenciu. Rovnako je mu cudzie vyprázdnené experimentovanie, nabubrelá gestikulácia či bezobsažné žonglovanie so slovami.
Z takmer každej jeho básne vanie až fyzická hmatateľnosť prítomného zážitku zachyteného v konkrétnom čase a priestore. Pomer medzi prežitým a napísaným je teda vzácne vyvážený
a presvedčivý bez papierového šelestenia.
Zbierka má 39 básní v troch častiach: Zátišie s károvanou dekou, Podnebie pre milencov a Len tak si poplakať. Vnímavého čitateľa môže prekvapiť starostlivá stavba verša, jeho prirodzené plynutie a nenásilné vyústenie do pointy. Tieto básne sú vlastne miniatúrne príbehy nasiaknuté ľahkým úžasom z absurdity bytia, s pamäťou na jeho neúprosne ostré hrany. No aj napriek tomu svoje poznanie nezredukoval do pocitu trvalej rezignácie, ale predovšetkým do procesu uvedomenia si zachraňujúcej nekonečnosti a kontinuity. Dosvedčuje to napríklad na strane 52: „Stať sa užitočným ako lastovička / čo nemá domov“. Jeho lyrický hrdina často kráča „mimo ľudských obydlí“, ale táto cesta a poznanie vyplývajúce z nej nie je odľudštená a izolovaná. V rovine medziľudských a partnerských vzťahov dostáva prekvapujúcu dimenziu. Napokon v produktívnom tichu samoty sa vždy rodili tie najcennejšie myšlienky, a to platí azda i do dnešných dní.
Jednotlivé básne sa odvíjajú na pozadí samozrejmých javov, až tak samozrejmých, že väčšine z nás unikajú, ale Bendzák im navracia ich pôvodný zmysel pod ich prirodzeným svetlom. Preto nemôže prehliadnuť „krákanie vrany ako bežný ornament“, jeho prednosťou je jemný cit pre detail, všíma si tiene, uvädnutý kvet, trblietanie jari, stôl či jablko. Obzvlášť
v časoch rozkývaných hodnotových kritérií je takéto autorské videnie očisťujúce a aj adresnejšie. Báseň Rimbaudovo detstvo končí veršami: „Rozvalený v štvorlístkoch / túžim
premárniť život / len tak“, no na druhej strane jeho oslobodzujúca hra so skutočnosťou akcentuje absolútnu oddanosť ku každodennému bytiu. Je tu aj báseň Tvárou v tvár pripísaná Jánovi Ondrušovi, ktorá je mimoriadne presná a oslovujúca. Takisto aj Dom pre Vincenta (celkom určite van Gogha) je pôsobivá a ucelená výpoveď. V záverečnej básni
Kút mlčania čítame: „V závetrí slov / je kút mlčania / V ňom kľačíš / celou svojou bytosťou“.
Áno, Bendzák vie o hodnote slov a mlčania, aby sústredenou autorskou optikou zaujal čitateľskú i kritickú pozornosť. Nakoniec mi nedá nespomenúť vizuálne atraktívnu obálku a celkovú grafickú úpravu: tá básnickej zbierke prisudzuje atribút ušľachtilého knižného umenia.
Miroslav Brück
