Vyhľadávanie
Kniha Ako som vozil Nórov je autobiografický román vo forme denníkových záznamov. V rámci čitateľskej ceny gymnazistov pod názvom René Sokolov text tematicky nadväzuje na prózy s motívom cesty z predchádzajúcich dvoch ročníkov (M. Hečko: Ďalej na západ sa dá ísť len na východ, V. Staviarsky: Rinaldova cesta). Kým Hečkovi a Staviarskeho hrdinovia sa vyberú na juh (do Španielska a do Maďarska), Sokola priťahuje sever Európy.
Autorský debut vekom zrelšieho prozaika dáva v prvom rade vyniknúť spisovateľovej osobnosti. Štylizácia rozprávača do podoby idealizovaného hrdinu, vediaceho vždy správne vyriešiť situáciu vo svojom autobuse, býva často predimenzovaná natoľko, že čitateľ nepochybuje o existencii lepšieho zamestnanca-úderníka. Veď zvládnuť tristohodinový pracovný mesiac, poradiť si s narkomanmi, hysterickými dôchodcami, neplatičmi cestového, zneužívateľmi sociálneho systému, s resuscitáciou umierajúcej motorkárky, migrantmi, s tíšením epileptického záchvatu, rozvášnenou mládežou alebo mamičkami a oteckami s deťmi je pre hlavného protagonistu čin hodný chvály a uznania. Čitateľovi však ponúka viac-menej typický model riešenia konfliktu: problém v doprave, autobusár ex machina, plynulá doprava.
Situácia v doprave doma aj v najbohatšej krajine sveta je možno pre laika tematicky zaujímavá, no tvorí pre rozprávača skôr pestrofarebné pozadie, ktoré je často samoúčelné. Sokolovmu textu chýba vnútorný konflikt a problém. Nórske mestá, mestečká a vidiek sú pre lacného pracovníka zo Slovenska natoľko zaujímavé, že rozprávač podľahne pokušeniu zaplaviť text množstvom topografických názvov tak, aby sa z románu stala takmer reportáž. Samotný hlavný hrdina sa modeluje do podoby ironického komentátora nórskej spoločenskej situácie, v ktorej nachádza množstvo analógií s dnešnou slovenskou politickou scénou. Zrozumiteľnosť Sokolovho textu môže mať v takejto podobe krátku trvácnosť. Odkazy na politickú a spoločenskú situáciu na Slovensku a v Európe budú pre čitateľa o desať rokov nezrozumiteľné a kniha tak bude skôr historickým exponátom ako estetickým tvarom.
Rozprávač začína svoje zážitky v roku dvetisícsedem, keď sa mu nepodarí ukončiť druhotriednu slovenskú vysokú školu, pretože medzičasom zanikne, a presunie sa z provincie do metropoly Slovenska s cieľom nájsť si prácu. Po krátkej negatívnej skúsenosti v bratislavskej mestskej doprave putuje do Nórska, kde sa zdrží na viacerých miestach osem rokov. Škandinávsky pobyt tvorí jadro Sokolovo rozprávania. Dominancia zážitkov z dopravy je niekoľkokrát prerušená digresiami v podobe výletu na Špicbergy, umieraním a smrťou matky na Slovensku alebo záverečným váhaním nad návratom do Nórska.
Faktografický materiál reportáže sa pokúša Sokol ozvláštňovať svojimi ľudovými prirovnaniami, ktoré začínajú v texte po čase unavovať, pretože ide takmer vždy o bizarné a zväčša vulgárne spojenie vysokého s nízkym – namiesto večere si dám kávu s bagetou, čo je ako orálne uspokojiť sestru: chutí to výborne, no v poriadku to nie je. Perverzita je inak typickým kľúčom, ktorým sa Sokol pokúša svoj text posunúť do hovorového štýlu a dodať mu tak autentickosť, čo sa mu nesporne darí. Treba však prijať rozprávačove pravidlá hry.
Sokol však nepochybne dokáže vyvolať komickú situáciu. Prevedie vás Nórskom z pohľadu slobodného bezdetného starého mládenca dívajúceho sa na svet z dobre plateného sedadla zahraničného autobusu. Ak mu dokážete odpustiť začiatočnícke chyby, môžete sa dobre pobaviť. Napríklad aj na tom, že cestujúcu verejnosť nenazýva rozprávač inak ako substrát alebo biomasa. Alebo, keď autor demonštruje syndróm vyhorenia na svojom českom kolegovi Ivanovi, ktorý v texte nemá priezvisko, ale len prezývku Viďstedebilové. Ostáva len dúfať, že tým Sokol nemyslel práve nás.
