Vyhľadávanie
Sága prerastajúca do filozofie
Jacek Dehnel: Babuľa, Bratislava, Kalligram 2009. Preklad Karol Chmel
Nestáva sa často, aby prvotina zaujala tak čitateľov, ako aj literárnu kritiku. Poliakovi Jacekovi Dehnelovi sa to s románom Babuľa podarilo.
Už po krátkom čítaní je zrejmé, že najmladší výhonok starej rozvetvenej rodiny s koreňmi v Poľsku, Prusku i na Ukrajine tlmočí príbehy vzťahujúce sa k rodine, ktoré mu rozprávala múdra babka. Orálna história položená na papier. Jednotlivé príhody sa síce snaží ako–tak utriediť podľa hĺbky ponoru do minulosti, avšak už zakrátko sa čitateľ stratí v spleti príbuzenstva a prestáva mu byť jasné, komu čo presne prisúdiť. To, napokon, ako sa ukáže, nie je až také dôležité. História totiž dýcha magickým realizmom starých zašlých čias a ťažko dať ruku do ohňa za tvrdenie, že autor sa neinšpiroval Márquezovým Macondom. Práve vykreslenie doby s jej odbleskami v zrkadlách, bez ohľadu na konkrétne priradenie osoby, je tou podstatnou matériou. Dehnel včerajšok a dnešok neporovnáva, ba dokonca naplno nevyužil ani princíp paradoxov, čo je tiež jednou z možných ciest stvárnenia histórie zámožnej rodiny so šľachtickými a podnikateľskými koreňmi. Čo sa stalo, stalo sa ako prirodzená súčasť bytia.
Napriek tomu kniha by vyznela dostratena, keby v záverečných kapitolách autor neopísal súčasnosť. Starnutie a odchádzanie babky do sveta tieňov aj so všetkými nepríjemnými príznakmi staroby. Jacek Dehnel práve na tomto usychaní začína chápať kolobeh života. Napriek záznamom o zdetinštievaní a iných smutných prejavoch starnutia je vlastne oslavou babky, chválou všakovako múdro i s omylmi a chybami prežitého života. Názov Babuľa má v sebe viacero významov. O babke v ratanovom kresle možno povedať, že je babuľa. Avšak aj dievča môže byť babuľou. Rodičia Dehnelovej babky akosi dlho, až päť rokov sa nevedia rozhodnúť o jej mene, nuž ju dovtedy volali jednoducho Babuľa. A toto oslovenie jej napriek oficiálnemu menu Helena aj prischlo.
Na pozadí takto koncipovanej rodinnej ságy autor vyrozprával aj dejiny pomedzia strednej a východnej Európy, jeho históriu rôznych zriadení a rôznych útlakov. Zo všetkých morálnych poučení, ktorých sa mu od babky dostalo, najpodstatnejšie sú tie, ktoré sa vyjadrujú k filozofii prežitia. Individuálneho, rodinného i celostného. Lebo život by mal pokračovať. Stratégia a taktika prežitia môžu byť rozdielne, ba neraz až v protiklade k pudu sebazáchovy, lebo náhody a systémy, ktorými sa riadi svet, nemožno v úplnosti tak či tak pochopiť.
Vnuk a babka nie sú v knihe v opozícii, ale nažívajú spolu v symbióze, ktorá, pochopiteľne, má tiež svoje fyzické hranice. Umožňuje však vnukovi v dialógu nasať babkinu nahromadenú životnú energiu v jej celistvom skúsenostnom chápaní. Celé toto odovzdávanie posolstva je pritom podané v zrozumiteľnom jazyku. Nečudo, že takto poňatá kniha slávi u čitateľov zaslúžené úspechy.
Napokon aj zvýraznenie osudov žien, pretože to boli práve ony, čo posúvali život z generácie na generáciu, rodili a vychovávali deti, udržiavali domácnosť a ani v zlých časoch nezastavili kyvadlo pokračovania sveta, má nepochybne svoj pôvab a filozofickú hĺbku. Zrejme aj táto naračná vrstva knihy prispela k tomu, že Jacek Dehnel za ňu získal cenu Pas Politiky a bola nominovaná aj na stredoeurópsku literárnu cenu Angelus.
Ľuboš Svetoň
