Bratislava, Kalligram 2003

Známy literárny komplikátor Umberto Eco sa opäť pripomenul slovenskému čitateľovi. Tentoraz sériou starších i novších esejí, článkov a postrehov. S nevôľou si uvedomujem, že i tie novšie už vlastne patria do minulého storočia.

Autor je známy intelektuálnou noblesou, ktorú – už si na to dávno zvykol – s chuťou vystavuje na obdiv. Použijem ecovskú slovnú muníciu a poviem, že jeho výpoveď je nezvratným dôkazom istého technického talentu a značného rozprávačského nadania vyšperkovaného poznaním. Na druhej strane v drobnostiach zobraných v tejto knihe riskuje, že ich všehochuť môže čitateľa aj mierne otráviť, “že sa nebude páčiť nikomu, lebo je v nej trochu zo všetkého”, ako on v zámernej provokácii tvrdí o Biblii. V tom “všetkom” môžeme nájsť fantazmagorické poviedky, ktorých pointa nás vráti k obyčajným problémom zneužitia vedy a ohrozenia človeka, nezvyčajné recenzie, ktoré ukážu, že objektom kritického hodnotenia sa môže stať aj stotisíclírová bankovka, alebo takmer tri desiatky úvah a postrehov o tom, ako (ne)robiť to či ono. Tieto ecovské chuťovky vedia, ako byť ozajstným nepriateľom nudy a dokážu inteligentne, so šarmom a iróniou hovoriť o našom svete a jeho známych alebo menej známych nepochopiteľnostiach. Ak sa na niektoré z nich pozriem kriticky, musím Ecovi priamo do tváre povedať: Načo ma kŕmiš fikciami o mape v mierke 1 : 1, keď toto objavil Borges a jeho rozvíjanie už len ťažko môže byť originálne? Načo mám čítať úvahy, ktorých nekonečné odkazy majú za úlohu predviesť najmä hlboké znalosti z celkom špecifických tém, a sú zaujaté viac samými sebou, ako komunikáciou s čitateľom a snahou povedať mu čosi bez niekoľkovrstvových formálnych škrupín? Ak si to “všetko” zrekapitulujem, vidím, že Eco v tomto súbornom diele drobností je najsilnejší práve tam, kde hovorí o jednoduchých veciach zo života, o zážitkoch a myšlienkach z vlaku, z lietadla, o futbale, káve alebo banálnych nákupoch. Človek by to azda u veľkého kombinátora nečakal, ale práve tam ukazuje majstrovstvo hodné umelca slova. Tam som nemal pocit, že sa mám vrátiť k Borgesovi a opätovne som sa zaľúbil do Eca. Tam fikcia ustupuje a prichádza život v podaní nabrúseného výsmešníka, ironika, uťahovača. A je ním bez akejkoľvek pózy a štylizovania sa, zrazu ju nepotrebuje, stačí mu, že sa k okolitému svetu postaví mimoriadne vnímavý pozorovateľ. Detaily, okolo ktorých chodíme denne, ukazuje vo svetle celkom nevšednom a výnimočnom. Zrnká prachu všednosti sa v jeho reflexii zrazu ligocú ako perličky. Túto pridanú hodnotu dáva textom Ecove brilantné rozprávanie, ktoré celkom nenásilne zasahuje podstatu a vie svojou zdanlivou ľahkosťou aj pobaviť. Berie si v nich na mušku nielen strážcov poriadku a ukáže, že v systéme ich práce nie je niečo v poriadku, ale objasní nám napríklad aj to, ako máme rozoznať pornofilm. Aby nám to uľahčil vysvetľuje ho teóriou mŕtvych bodov, kedy divák počas banálneho diania vydrží čakať na čosi, čo poruší všetky normy. Jednou z tých najiskrivejších je esej Ako nakupovať zbytočnosti. Je to malá encyklopédia súčasného konzumenta, ktorý v nekonečnej snahe presviedčať seba i okolie, že sa má dobre, ba lepšie ako včera, neustále sa zaplavuje vecičkami a vecami s cieľom “zveľadiť” svoj život. Eco vie, že toto úsilie je rovnako povrchné, ako snaha masmédií povedať čosi zásadné o svete a koniec koncov je to len ďalší výraz smerovania civilizácie ku krátkodobému prospechu a prázdnote. Eco nad toľkou plytkosťou neplače. Smeje sa z nej celkom úprimne, schuti a my spolu s ním.

Marian Škotka