Vyhľadávanie
Nová Atlantída, zdá sa, predstavuje v celku tvorby anglického filozofa Francisa Bacona (1561 – 1626) paradoxný moment. Žáner utópie, ktorého určujúcim znakom je systematicky prepracovaný koncept ideálneho spoločenstva (porov. Mocná, D.: Encyklopedie literárních žánrů, s. 663), sa totiž práve kvôli prvku ideality len ťažko zlučuje s Baconovým základným noetickým stanoviskom – empirizmom. A predsa možno naznačiť aspoň čiastočné zmiernenie tejto disonancie poukazom jednak na zákonitú premenu žánru utópie, jednak na zosilnenú prítomnosť literárneho výrazu. Ako o tom uvažuje M. Šimečka, utopické diela 17. storočia, z nich predovšetkým Nová Atlantída, už nie sú modelmi sociálnymi, modelmi spravodlivého, rovnostárskeho spoločenského zriadenia; strácajú sociálne zameranie a stávajú sa projektmi zdokonalenia existujúceho (politického) poriadku/systému, alebo v predĺžení (ako v prípade Novej Atlantídy) projektmi vedeckého pokroku a jeho spoločenského významu, jeho užitočnosti.
K tomu nás odkazujú aj slová Dr. W. Rowleya, vykonávateľa Baconovej poslednej vôle, z Predhovoru k prvému vydaniu Novej Atlantídy: „Jeho lordstvo zamýšľalo podať v tomto fiktívnom diele aj zákonodarstvo najlepšieho štátu či modelu občianskeho spoločenstva; videlo však, že by to bola dlhá práca, a tak od toho upustilo a venovalo sa tomu, po čom túžilo a čomu dávalo prednosť, totiž spisovaniu dejín prírodných vied“ (s. 9). V tomto zmysle treba dať za pravdu M. Šimečkovi, ktorý tvrdí, že Nová Atlantída je na rozdiel od starších utópií skôr vedecko-fantastickým románom než pokusom o vytvorenie ideálneho sociálneho organizmu (porov. Sociálne utópie a utopisti, s. 63).
Nová Atlantída ako román
Dôraz na románovosť Novej Atlantídy umiestňuje do pozornosti charakter literárneho kódu. Ten je okrem iného (tradícia utopizmu) vystavaný na maximách empirizmu. Už J. Mukařovský upozornil, že filozofický systém môže vykonať vplyv na voľbu námetu, môže sa stať princípom umeleckej výstavby diela alebo môže pôsobiť na vzťahy jeho zložiek i na celkový význam umeleckého znaku (porov. štúdiu Umění a světový názor, In: Studie z estetiky, 1966). V nadväznosti na tieto úvahy možno tvrdiť, že za literárnym výrazom Baconovej Novej Atlantídy pravdepodobne stojí (aj) základná požiadavka empirizmu – odmietnuť racionalistický apriorizmus a vzťahovať teoretické konštrukcie o skutočnosti ku skúsenosti (V. Černý).
Literárna modalita vyhovuje danej požiadavke na viacerých rovinách. Oproti teoreticko-pojmovým textom pracuje vo zvýšenej (až rozhodujúcej) miere so zážitkovosťou výrazu, teda (samozrejme, v poukaze na prácu F. Mika) implikuje konkrétne životné konotácie, v dôsledku ktorých text produkuje zobrazenie konkrétnych životných situácií. Pokiaľ vedecké poznanie opúšťa empirickú inštanciu, umelecké poznanie si ju uchováva (porov. Tvorba a recepcia, s. 115 a 215 – 216).
Utópia
Samozrejme, istú protiváhu k tomuto vytvára požiadavka žánru utópie, ktorá nedbá o zobrazenie nuáns životných úkonov obyvateľov, preto nemožno očakávať hĺbkové rozpracovanie individuálnych čŕt postáv. Baconovi postačuje, že obraz Bensalemu nebude komunikovaný pojmovo, ale bude získaný z asociovanej životnosti (skúsenosti) postáv. K tomu má, prirodzene, bližšie literárna modalita. Obraz Bensalemu preto nie je (napríklad ako Morova Utópia) založený na systematickom výklade (opise) jednotlivých rovín spoločnosti, ale na dejovosti, vývine udalostí, priamom dialógu, tenzii (napätí) a detenzii (uvoľnení).
A ďalej, v Baconovom empirizme poznanie znamená „zobrazování existujících struktur, nikoli jejich konstituování pomocí hypotetických princípů“, pričom voči „formě skutečnosti se nejprvě musíme chovat receptivně, abychom ji náležitě poznali a pak, opírajíce se o poznání, vytvářeli prognózy a odpovídajícím způsobem jednali v praxi.“ (Röd, W.: Novověká filosofie I, 2001, s. 25 – 26). V širšom centre Baconových postupov sa nachádza dôraz na pozorovanie a indukciu, teda odvodzovanie všeobecných princípov od pozorovania konkrétnych prípadov. Obsah Novej Atlantídy je tak formulovaný z pozície pozorujúceho, vidiaceho, pýtajúceho sa, oboznamujúceho sa a zažívajúceho subjektu. Svet textu sa stáva reprezentáciou formy skutočnosti a text sám nesie vo svojich výstavbových princípoch noetické postupy empirizmu, napr. spomínaný receptívny prístup je vsadený do štruktúry postavy cestovateľa; ním je táto postava daná.
Ostrov Bensalem
S tým voľne súvisí aj rozvrh a štruktúra Bensalemu. Ostrov stojí síce osamote, nie je však úplne izolovaný, uzatvorený a kultúrne či hodnotovo cudzí; s okolitým svetom ho spájajú viaceré prvky. Bensalem si nevytvára vlastný spoločenský (ideálny) systém, ale poúča sa z nedostatkov existujúceho systému. V tomto sociálnom zmysle nie je Bensalem vzdialený, ale naopak, skúsenostne i hodnotovo blízky ostrov; je transpozíciou a korekciou založenou na vytriedení pozitívnych kultúrnych prvkov. Napr. úvodné pasáže románu, v ktorých moreplavci prichádzajú k ostrovu, komunikujú spoločný hodnotový základ Bensalemu a cudzincov – kresťanstvo (Bacon, 2018, s. 14). V románe nájdeme zmienku o tom, že obyvatelia Bensalemu môžu slobodne vyznávať akékoľvek náboženstvo, avšak kresťanská hodnotová schéma, v románe najčastejšie aktualizovaná, je platformou blízkosti a dorozumenia sa, spoločne zdieľaným kultúrnym fundamentom, ktorý uvádza cestovateľov a Bensalem do „bratskej“ atmosféry.
Ďalším prehĺbením blízkosti je dôležitý motív „diaľkových výprav“, ktoré do Bensalemu importujú jedine hodnotné kultúrne prvky okolitých krajín. Cestovanie z Bensalemu je zakázané, až na jednu výnimku, ktorá „zachováva to, čo je na komunikácii s cudzincami dobré a zároveň nás ochraňuje pred tým, čo je zlé“ (s. 30). Každých dvanásť rokov sú z Bensalemu vyslané dve lode. Súčasťou posádky sú traja bratia zo Šalamúnovho domu a ich jediným poslaním je zozbierať vedomosti o udalostiach a pomeroch v navštívených krajinách, predovšetkým sa zameriavajú na vedy, umenie, výrobu a vynálezy vo svete (s. 31).
Bensalem, ktorého vedúcou a vládnucou inštitúciou je Šalamúnov dom, „najušľachtilejšie zriadenie, aké kedy na zemi bolo“ (s. 30), „dom na skúmanie pravej podstaty vecí, aby sa poznávaním (Bohom, doplnil M. F.) vytvoreného diela vzdávala väčšia sláva Bohu a človek aby tak získaval väčší úžitok z jeho plodov“ (s. 31), takto získava status centrálnej knižnice dostupného sveta. Je to však tiež priestor, v ktorom sú následne všetky získané poznatky zhodnocované v prospech ľudského spoločenstva. Bacon sa len málo zaujíma o otázky sociálneho a spoločenského usporiadania; o tých hovorí len čiastkovo poukazmi na bohatstvo, prosperitu, zbožnosť, vysoké morálne cnosti, rodinné zázemie, či spoločenskú hierarchizáciu. Bensalem je však v podstate „starým Anglickom starých sociálnych vzťahov“ (Šimečka, tamže, s. 64), a to, o čo Baconovi skutočne ide, je vypracovanie návrhu vedeckej inštitúcie, ktorá spozná príčiny a skryté pohyby vecí a bude rozširovať hranice poznania dovtedy, kým človek všetko neovládne (Bacon, s. 43).
Nedokončené dielo
Baconova Nová Atlantída zostala nedokončená. Táto „zhoda okolností“ však vytvorila v texte príznakový sujetový oblúk, ktorý podčiarkuje základný námet textu – význam vedy pre dosiahnutie dobrej spoločnosti a jej budúcnosti. V úvode sa totiž stretávame s obrazom moreplavcov vydaných napospas nevyspytateľnosti prírodných živlov, v závere s opisom prírodných vied a ich (v neskoršom vývine skutočne dosiahnutých) výdobytkov, ktorými možno prírodu poznať, a teda ovládnuť (v Baconovej noetike sú poznanie a moc synonymné). To nakoniec vedie k bezpečiu a blahobytu spoločnosti.
Baconov román Nová Atlantída nie je textom, ktorý by chcel deklarovať vysoké umelecké ambície, napriek tomu je pre dejiny literatúry i literárnu vedu v mnohom cenný. Okrem iného totiž ukazuje, ako sa literárnymi postupmi dosahuje filozofický účinok.
Marcel Forgáč (1983) pôsobí na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy Filozofickej fakulty v Prešove, kde sa venuje najmä dejinám svetovej literatúry 19. a 20. storočia.
