„Verím, že významom písania je pochopenie seba samého a snaha pochopiť svet z hľadiska rizika a skúmania vecí,“ povedala kedysi pre španielske médiá poetka Julieta Valero (1971). Jej básne boli doteraz preložené a publikované v USA, Francúzsku, Taliansku, Nemecku, Argentíne, Brazílii či Grécku. Najnovšie ich môžu zdegustovať aj čitatelia na Slovensku. Nedávno vyšla kniha s názvom Plynutie, ktorú tvorí výber z jej básnickej tvorby.
„Poézia Juliety Valero je mimoriadne súčasná vo svojej naliehavosti vysloviť existenciálne pochybnosti modernej spoločnosti jazykom, ktorý osciluje medzi modernou a postmodernou,“ píše prekladateľka a literárna kritička Lucia Biznárová v doslove ku knihe. Ide o básne plné imaginácií, realistických, surrealistických i existenciálnych obrazov. Julieta Valero čitateľovi ukazuje, ako viditeľne plynie svet pozorovaný z okna izby, v nemocničnej čakárni či na pozadí dejinných udalostí. Názov knihy je výstižný a zároveň zatieňuje podstatu. Tou totiž nie je plynutie ako neuvedomované unášanie sa životom, ale skôr ako neodvratné (a uvedomované) plynutie ku koncu. Napríklad v úvodnej básni s názvom Oltár stojatých dní: „Dni bežia za dňami / všetko, čo sa rúca, nesie v sebe spomienku. / Učenie reťazí riadi smrteľníkov.“
Je to plynutie času a života, ktorého súčasťou je dennodenné umieranie (akoby Heideggerove bytie k smrti) a existenciálne ohrozenia: hlad, zima, nákazlivé choroby, zranenia a vraždy. V niektorých básňach nájdeme náznaky pohrebu, odvolávanie sa na ničotu, neexistenciu, telesnú neprítomnosť a kladie sa dôraz na smrteľnosť a samotný akt umierania: „Po tvojom boku prenocujem do svojho konca, do konca všetkého...“ Motívy smrti na prvý pohľad knihe nedominujú, sú však jej silnou súčasťou, myšlienkovým odkazom. Lyrický subjekt svoje existenciálne pocity často hyperbolizuje, prosí o miesto pre svoj skon, nazýva samovraždu vykúpením, prípadne odkazuje na 70 miliónov mŕtvych. Autorka zároveň upriamuje pozornosť čitateľa na ľudské telo a telesnosť. Krk, pečeň, čelo, ústa, krv či vlasy nám v jednotlivých básňach fragmentárne pripomínajú, že za všetkým je živá, cítiaca a premýšľajúca ľudská bytosť.
V mnohých básňach sa stretávame s posunom od intimity lyrického subjektu k prirovnávaniu človeka ku kusu mäsa. Tak je tomu napríklad v básni s názvom Nemocnica: „Milované mäso pohodené v kúte“. Dobrou správou je, že niektoré „konce“ v básňach Juliety Valero predsa len nie sú definitívne. Nastáva totiž transformácia smrti na nový začiatok, kolobeh, kde-tu sa objaví aj reflexia lásky a materstva alebo prichádza viera v niečo nesmrteľné. Julieta Valero je považovaná za poetku generácie 2000, preto vás v knihe určite neprekvapia ani verše o „gúglení“, virtuálnej realite či zmienka o sociálnych sieťach.
„Píšem v kuchyni alebo v parku počas prechádzky so psom. Väčšinou hľadám otvorené priestory,“ prezradila Valero španielskym médiám. Vo svojej domovine debutovala zbierkou básní Oltár stojatých dní (2003), za ktorou nasledovali ďalšie zbierky: Ťažko ranení (2005), Autorstvo (2010) a Čo sa týka (2015). Za svoje knihy získala viaceré literárne ocenenia. Figuruje aj v básnických antológiách v Španielsku, Argentíne a Čile. Zúčastnila sa viacerých medzinárodných festivalov poézie v Kolumbii, Mexiku a v roku 2012 zavítala aj na Slovensko. Je nielen poetkou, ale aj prozaičkou, redaktorkou a esejistkou. Jazyk a literatúru má v krvi, vyštudovala hispánsku filológiu a súčasnú španielsku literatúru na univerzite v Madride.
Oľga Gluštíková
