Balla: Tichý kút

Najstrašnejší kút v šírom svete
Najstrašnejší kút v šírom svete
Balla: Tichý kút
Levice, L. C. A. 2001
  Zo skúsenosti z prečítania najnovšieho súboru poviedok sa zdá, že Balla autorsky flexibilne reaguje na poryvy literárnokritickej  reflexie svojich kníh, aj na čitateľskú odozvu. Podľa potreby mení stratégiu narácie, čiastočne sa zbavuje ťažkomyseľnosti, rôznych komplikovaností kompozičnej výstavby textu a diskontinuitnej významovej mnohotvárnosti.
  Od autorského debutu Leptokaria (1996, 2000) cez  novielku Outsideria (1997) a Graviditu (2000) sa prepísal až k širšie čitateľsky atraktívnemu poviedkovému súboru Tichý kút. Hoci na ceste od transparentného rozprávačského exhibicionizmu dorazil k stíšenému hlasu imanentnej narácie, celkom sa však neodstrihol od, pre autora typickej, problematizácie bezproblémového. 
  Texty poviedok v Tichom kúte majú charakter a znaky próz typu à clef – reálne predobrazy literárnych protagonistov sú zo života priamo transponované do literárneho diela, pričom sa ponecháva  ich situovanie v už existujúcom prostredí. Evidentná je i prítomnosť prvkov existencializmu, ako aj spôsob akéhosi estétsky hororového vytvárania napätia, bližšie neurčeného, nadčasového a všeobjímajúceho strachu, ktorý zahlcuje vedomie hrdinu poviedok. Iróniou zostáva, že tento strach sa miestami revalvuje na všeobecnú kvalitu ľudského života: "Bojujem so strachom? Bránim sa mu? Nie vložený čímsi krutým a mocným do tejto situácie, nechávam strach pôsobiť. Odísť? Kam? Zo strachu do iného strachu? Forma vystrieda formu a obsah zostane rovnaký“  (s. 38).
   Balla testuje skúsenostný komplex svojich protagonistov, čo v  zrkadle reality znamená konkrétnu predstavu o ľudskej individualite, v krízových podmienkach a v nevšednom položení, v akýchsi zlých snoch bezprostredne žitej skutočnosti, aby ich potom spätne konfrontoval s pôvodnými ambíciami, ilúziou a sebaklamom.
  Autor ukazuje, že na vrchole intelektuálnej blazeovanosti sa nachádza poznanie vlastnej neskúsenosti a naivita (postava Masturbátora v Gottesgnade), na dne bezradnosti a neistoty naopak vyvstáva úplne nový svet, úplne nová pravda a pochopenie (Neznáma hudba). Činí tak azda preto, aby napokon odkryl pochybnosť balansujúcu za hranicou pravidelnosti, neochvejnej viery a exaktného rozumu: "Existencia naďalej súvisí s dýchaním. Ktovie, čie telo je pod mojím telom. Ktovie, kto je nado mnou, vedľa mňa“ (s. 78).
  Prostredníctvom personalizovaného rozprávača, realizovaného buď v prvej alebo v tretej osobe, bez odstupu a s takmer komplexnosťou poznania protagonistu, vnímame jeho tieseň a strach hmatateľnejšie. Autor sa tak pokúša o spoločensko-antropologický experiment, ktorého zámerom je vytvoriť situáciu (alebo obrazne povedané: zahnať protagonistu do kúta), kde je konanie postavy a priori nepredvídateľné, ale už z nej je možnosť dozvedieť sa o človeku, resp. o pomeroch nepomerne viac ako z dlhodobého pozorovania a psychologických sond.  
  Nepochybne, aj keď sa v poviedkovom súbore Tichý kút vyskytli tiež slabšie miesta a texty, má táto "dezilúzia“ vcelku vysokú úroveň. Ten najstrašnejší kút v šírom svete je kdesi v duši utrpením myslenia a preciťovania sužovaného jedinca.
Jaroslav Vlnka