Vyhľadávanie
Sławomir Mrożek: Baltazar /Autobiografia
Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2008. Preklad Marianna Petrincová
S menom známeho poľského prozaika, dramatika, grafika, autora vynikajúcich grotesiek, absurdných divadelných hier či satirických textov sme sa u nás stretali najmä v šesťdesiatych rokoch. Jeho hry inscenované aj na zahraničných javiskách zobrazovali zložitú dobu a človeka zmietajúceho sa v politických, ale aj v celkom obyčajných ľudských víroch. Groteskne, až absurdne vykreslené postavy, udalosti – od historicky významných dejov po každodenné triviálne zážitky celkom „malého“ človeka – vyvolávali smiech, ale aj vyzývali premýšľať a zaujať aktívny a kritický postoj voči zobrazovanému, voči realite, v ktorej žili.
Vydavateľstvo Slovart prináša žánrovo odlišnú Mrożekovu knihu: autobiografický román-memoáre s lakonickým, no výstižným názvom Baltazar. Hľadanie paralely s babylonským kráľom v tomto prípade nie je vôbec náhodné, tu však nie prorok Daniel, ale choroba – mozgová mŕtvica, ktorá autora postihla pred šiestimi rokmi, sa stala podnetom na osobnú bilanciu: ľudskú aj literárnu. Ako píše sám spisovateľ v prológu, písanie sa stalo preňho prostriedkom, akým – na radu svojej terapeutky – bojoval s afáziou ako dôsledkom spomínaného ochorenia. Ciele, ktorými bolo postupné rozpamätávanie sa a obnovenie schopnosti písať a hovoriť, sa autorovi podarilo splniť. Navyše vytvoril zaujímavý text prinášajúci správy o jeho živote, o literárnych začiatočných hľadaniach, o dobrých a menej dobrých rozhodnutiach v rôznych životných etapách, o vzťahoch, do ktorých vstupoval (a v niektorých prípadoch aj vedome vystupoval), o umeleckých ambíciách a podobách, v akých sa mu ich darilo realizovať...
Baltazar neprináša len správy o najrôznejších privátnych a profesionálnych peripetiách sprevádzajúcich Mrożekov život, ale aj o peripetiách, ktorými prechádzalo v minulom storočí Poľsko, ba ktoré poznačili aj celú Európu...V prvej časti tohto literárneho „sebaúčtovania“ sa autor sústreďuje na svoje mexické roky (nadväzujúc tak na svoj Denník návratu), druhá rozsiahlejšia časť knihy prináša spomienky na detstvo, dospievanie, štúdium, emigráciu, príchody a odchody, na striedanie krajín, kde autor žil, a napokon na návrat do Poľska.
V knihe sa dočítame o autorovej láske ku Krakovu, o zážitkoch z čias štúdia architektúry, o jeho priateľstvách a pracovných začiatkoch, ako aj o udalostiach, ktoré v polovici 20. storočia otriasali jeho vlasťou, či už to bola nemecká okupácia, druhá svetová vojna alebo éra sovietskej moci. Dočítame sa o Katyni, o dogmatických päťdesiatych rokoch, o postupnom vytriezvení z povojnových ideálov, o ideovom hľadaní (a blúdení), o autorovej rodine, o predčasnej matkinej smrti (postave matky, svojmu vzťahu k nej venuje najviac pozornosti, očividne v úsilí pochopiť zložité rodinné väzby, napätia, silné emócie aj frustrácie). Celé toto rekonštruovanie minulosti sa odohráva na pozadí detských a mladíckych spomienok, ktoré však z veľkého časového odstupu reflektuje reflektuje dospelý, zrelý človek. V texte tak dochádza k prelínaniu časov, ale aj perspektív, život rozpamätávajúceho sa nadobúda v takejto dvojperspektíve kontúry logicky pospájaného celku, napriek tomu, že niektoré čiastočky mozaiky pôsobia ako náhodne nahromadené fragmenty, osobná história vyjavuje svoj zmysel... Azda tým najdôležitejším však je, ako sa spisovateľ dokázal – vďaka „vypisovaniu sa“ z afázie – vyrovnať s vlastným životným príbehom, zorientovať sa v ňom, svojím spôsobom sa od neho aj oslobodiť a začať tak „novú“, baltazarovskú existenciu...
Kniha je dokumentom o politických zvratoch v Poľsku a vo viacerých európskych krajinách, o umelcových rozhodovaniach opúšťať vlasť a opätovne sa do nej vracať... Stretneme sa v nej s významnými osobnosťami ( politického aj umeleckého života), dočítame sa napríklad o jeho spoločnej ceste do Paríža s Tadeuszom Nowakom, Wisławou Szymborskou a Janom Szczepańským, o tom, ako poľskí umelci a intelektuáli objavovali „západný svet“ za oponou, ale aj ako ho dobýjali a ako si museli pre seba definovať vzťah „západ“ – „východ“ a konfrontovať sa s ním...
Osobná bilancia pôvodne zamýšľaná ako súčasť terapie sa stala pre spisovateľa aj spôsobom, ako si overiť a potvrdiť vlastnú identitu, ako si overiť, či má pre svetobežníka, akým Mrożek je, význam čosi ako domov, a ak áno, kde ho nachádza... Na posledných stránkach o tejto téme hovorí veľmi jednoznačne: „Navyknutý na voľnosť a plný síl, nemohol som si privyknúť na myšlienku, že Poľsko je mojím údelom. Ale teraz dokážem hovoriť a písať len po poľsky a cítim úľavu ako niekto, kto sa po dlhom putovaní vrátil do rodného domu.“ Azda to znie až paradoxne, že choroba, stratená pamäť a reč, by mohli byť tou okľukou na životnej ceste človeka, ktorá ho privádza do východiska a navracia tam, kde už raz bol – samozrejme, nie je to už ten istý priestor, ani ten istý človek, oboch delí nič menej a nič viac ako jeden zložitý ľudský príbeh... Som si istá, že spisovateľovo rozprávanie o putovaní po svete a jeho návrate do rodného domu môže zaujať aj ostatných, ktorí po tomto baltazarovskom sebanachádzaní siahnu.
Etela Farkašová
