Vyhľadávanie
Alessandro Baricco
Barbari. Esej o mutácii
Bratislava, Kalligram 2009. Preklad Magda Kučerková
Ak úspešný autor, ktorého obsesiou je tajomstvo, napíše esej, je to svedectvo o jeho intelektuálnej poctivosti. Ak to je navyše autor, ktorého vzrušuje najmä stav súčasného sveta, je to aj trúfalosť. Baricco je, ako vidieť z knihy esejí o „barbaroch“, aj poctivý, aj trúfalý autor. V prozaickej kreácii je totiž možné všetko: najdôležitejšie je, aby vytvorený svet mal svoje vlastné parametre a svoju vlastnú hodnovernosť. Próza je vykolíkované tajomstvo. Esej však musí predriblovať počtom rukolapných evidentností, musí potvrdiť, že naozaj existujú a že sa usporiadali do istých súvislostí. Musí sa priblížiť k smerovaniu, zmyslu i zakriveniam pohybu, ktorým sa preskupujú, aby v nových zoskupeniach vytvárali nové tajomstvá. Ak esej siaha po tajomstve, musí ho do značnej miery odtajniť. Definitívnosť beletristického tajomstva je zrazu nanič, lebo len čo sa rozleje na kolomaž, hneď mu ako rozprávkovému drakovi pribudnú ďalšie hlavy. Bariccove romány – chvalabohu, všetky poznáme v slovenských prekladoch – nám ponúkajú tajomnú melancholickú poéziu príbehov zo súčasnosti i z minulosti, Bariccove eseje by mali vniesť do tohto tajomného mikrokozmu trocha razancie racionálneho svetla. Autor sa do tohto intelektuálneho harakiri púšťa pôvodne na stránkach talianskeho denníka La Repubblica , a ani sám neveriac, že cez denníkarske blogy nájde nejaké Kolumbovo vajce. Verí však svojej inteligencii i svojej vytrvalosti. Jeho záujem sa sústreďuje na súčasníka zaťaženého čoraz väčším objemom ľudskej skúsenosti, žijúceho v multiplikujúcej sa realite, v ktorej sa duchovno čoraz väčšmi prelína s vecami a v ktorej sa život rozbieha na všetky smery, akoby jeho cieľom bolo sebazničenie.
Keď však čítame Bariccove inteligentné blogy pekne-krásne zoradené do knižočky, nepodobajúce sa ani jazykom ani ambíciou vedeckým traktátom usilujúcim dopracovať sa k nejakej zaokrúhlenej myšlienočke, zvestujúce s iskrivou nevinnosťou denníkovým čitateľom šokujúce objavy z kultúrnej genológie, nemusíme mať nakoniec najhorší dojem: v našom čoraz ťažšie identifikovateľnom svete plnom „horizontálnych ľudí“, „vyprázdnených zmyslov“ a dobrovoľne „stratených duší“ sa nedeje nič katastrofálne, lebo to, čo sa deje, sa dialo vždy, dianie vždy bolo nepochopiteľné pre väčšinu súčasníkov, ale udialo sa preto, aby sa pre ďalších súčasníkov napokon stalo bežnou praxou. Duchovnosť, kultúra či civilizácia podľa Baricca vždy prežívali svoj nejednosmerný a nepriamočiary pohyb, mutovali sa do nových kvalít, ibaže tieto mutácie už prestali byť zrozumiteľné pre tých, čo boli nositeľmi prechádzajúcich mutácií. A hoci Baricco patrí skôr medzi kritikov amerikanizácie ako medzi jej vyznávačov, ani dnešná amerikanizovaná civilizácia, ktorá zbastardila napr. kult západoeurópskeho vína či európskeho futbalu, zagooglila zemeguľu a spochybnila kultúrny majestát knihy, mu nenaháňa strach. Je podľa neho len jednou z historických mutácií, po ktorých prídu ďalšie. A tie nemusia byť ani horšie ani lepšie, budú to prosto mutácie ako dôsledok nepretržitého pohybu. Kto si zo sveta urobí laboratórnu vzorku na skúmanie jeho zákonitostí, vlastný svet mu utečie. No povedzte, nie je táto postmoderná vízia upokojujúca rovnako čitateľov Bariccových magických románov ako aj tisíce čitateľov denníka La Repubblica? V takejto myšlienkovej konštelácii aj Bariccov napohľad fatálno-katastrofický výrok „neautentickosť sa stala synonymom existencie“ sa stáva zdrojom mieru.
Nositeľmi mutácií sú podľa Baricca barbari. Barbari prichádzajú vtedy, keď skutočnosť predbehne akokoľvek ustálenú duchovnosť. Barbari sú tí, čo bežia so skutočnosťou a neobzerajú sa veľmi za seba. Pre ich mozgy „myšlienka nie je vymedzená predmetom, ale trajektóriou, sekvenciou krokov, kompozíciou rozličných materiálov“. Zrazu len vytvoria – pred zrakmi pobúrenej väčšiny – symboly triumfujúceho barbarstva: Božskú komédiu, Othela, Pani Bovaryovú, Hľadanie strateného času , Mickey Mousea. Alebo Deviatu symfóniu, alebo Google, alebo hypermarket. A na konci reťaze mutácií je „horizontálny človek“ barbarsky budujúci na horizontále žitej skúsenosti zoraďovacie systémy, ktoré ho azda raz ochránia pred ním samým.
Alexander Halvoník
