Vyhľadávanie
Sympatický projekt Občianskeho združenia Bratislavské rožky / Pozsonyi Kifki sa uviedol hneď dvoma zaujímavými publikáciami, ktorým napriek rozprávkovému názvu nemožno uprieť ambíciu zaujať i odrastenejšie čitateľské publikum. Jeho zámerom je priblížiť slávnych bratislavských rodákov, ktorí v Bratislave istý čas žili.
Prvý z titulov od Evy Bolemant Kempelen – Bratislavské rozprávky (2013) mapuje temer celý život vynálezcu Johanna Wolfganga Kempelena. Jeho hlavným pôsobiskom bol totiž od narodenia až do smrti práve Prešporok. Informačne nasýtený text je napísaný prístupnou formou, no prítomnosť výrazov, ako „skorumpovaný“, „strategický“ či „evidencia“ miestami upozorňuje na absenciu prípadného slovníčka, ktorý by osvetlil ich význam mladšiemu čitateľovi.
Zatiaľ čo postava Kempelena vzhľadom na množstvo dosiahnutých úspechov, prekonaných prekážok, ale i osobných tragédií pripomína priam mýtického hrdinu, príbeh talentovanej polosiroty, hudobného skladateľa Bélu Bartóka, vyznieva prozaickejšie. Jeho pobyt v Bratislave trval len obmedzené časové obdobie, tejto „bratislavskej rozprávke“ musela teda autorka k jej rozprávkovosti i dostatočnej dĺžke dopomôcť.
Margit Garajszki v knihe Bartók – Bratislavské rozprávky (2013) nápadito a najmä funkčne využila motív rozprávača, ktorého úlohy sa zhostil dobrácky, hoci spočiatku trochu sebastredný Drevený princ (hrdina Bartókovej tanečnej jednoaktovky). A keďže ho autor vo forme daru v príbehu dostal až ako trinásťročný, z Dreveného princa sa na chvíľu stáva detektív, ktorý skladateľovo detstvo rekonštruuje na základe dostupných písomných prameňov. Pravda, s nutnou dávkou autorskej invencie. Veď ako hovorí sám Drevený princ, jeho úlohou bolo napísať „rozprávkový životopis“.
Zásluhou oboch autoriek v (nielen) detskom čitateľovi nanovo ožívajú bratislavské ulice, domy a ich niekdajší majitelia, do pamäti sa im vrývajú postavy a charaktery „úplatného“ predsedu Uhorskej kráľovskej komory Antona Grasalkoviča či dobráckeho „jednorukého grófa“ Františka Zichyho.
Už pri letmom porovnaní dvojice titulov sa prvý z nich zdá byť vhodnejší pre staršieho detského čitateľa. Odlišný charakter textových zložiek kopíruje aj dobre zvolený štýl ilustrácií, i keď sú dielom jedného autora, Šimona Matrku.
V prípade knižného projektu Bratislavských rožkov sa podarilo to, čo sa podarí len vzácne, dobrý nápad nestroskotal na nedotiahnutom spracovaní. Dúfajme, že Bartóka a Kempelena budú čoskoro nasledovať ďalší slávni „Prešporčania“.
