Vyhľadávanie
Nevyhnutnosť samoty
Ivan Laučík: Básne
Bratislava – Levoča, Koloman K. Bagala L. C. A. – Modrý Peter 2003
Kniha Básne je zostavená z doterajšej Laučíkovej poetickej tvorby. Chronologicky radené celky začínajú od časopiseckých príspevkov z rokov 1961—1968 (pod názvom Mexické stanovisko) – z obdobia vzniku a formovania známeho zoskupenia Osamelí bežci, v rámci ktorého vstúpili do literatúry okrem Laučíka aj Ivan Štrpka a Peter Repka. Ďalej nasleduje debut Pohyblivý v pohyblivom (1968) a všetky zbierky nateraz uzavreté knihou Havránok (1998). Osobitne treba spomenúť cyklus Pece nezhoria (1979), pretože ho vo vtedajšej podobe a v danom čase (Laučík nepublikoval 18 rokov) vydavateľstvo Smena nevydalo a ani nevrátilo rovnomenný rukopis a tento text, vypracovaný na základe kópie, pochádza z 90. rokov (Autorova poznámka).
Starostlivo pripravený a komplexný prehľad Laučíkovej poézie určite priláka znalca našej literatúry, milovníka neostrého významu a sugestívneho výrazu. Svojrázna cesta tohto bez výnimky reflexívneho básnenia, ako to dosvedčuje prvotina a druhá zbierka Sme príbuzní na začiatku (1970), vyrastala na bohatej tradícii avantgárd a experimentu, čerpala zo súdobých podnetov literárnych diskusií i z konkretistickej obraznosti a napokon produkovala nezaťaženú pravdu reálneho prežívania i umeleckého videnia. Laučíkov lyrický subjekt zachytáva sám seba s použitím prírodných motívov širokých priestranstiev a morí, ale aj telesných detailov – toto samotné zapisovanie je pritom nezriedka jediným významovým cieľom. Ťažko totiž v atmosfére permanentného prelínania „malého” osobného sveta a obrovského sveta „tam vonku” odostrieť záves idiomatických veršov zakliatych do intelektuálnych a kultúrnych odkazov a vzdialených alegórií. Od roku 1988 (zb. Na prahu počuteľnosti) sa zväčša vytráca chuť experimentovať. Básne vyjadrujú hľadanie prirodzeného, pôvodného a prírodného, objavovanie surovej, nahej existencie v úzkej topografii Liptova či pomyselnej jaskyne. Neskôr sa stáva dominantným leitmotívom čas, s ním minulosť a spomienky s nostalgiou, ale aj budúcnosť s prorockým akcentom a apokalyptickou desivosťou. Voľné verše však plynú v úpenlivej prítomnosti „medzi ničím a všetkým” (s. 218), čo im dodáva autentickú dynamiku.
Laučíkove samotárske monológy, lebo aj tak by sa dala nazvať tvorba tohto osamelého bežca, sú náročným, ale aj vďačným dialógom, ktorý môže čitateľa mučivo nadchnúť a pre súčasných postmoderných básnikov by mal byť azda nevyhnutným školením.
Radoslav Matejov
