Vyhľadávanie
Nikdy som nebol zástancom akademickej poézie, neveril som v ňu a ani som nechápal jej zmysel. Poézia pre mňa vždy bola existenciálnym vyjadrením konkrétnej pravdy, stavu alebo časového úseku života. Silnou, často až extatickou výpoveďou o tele, mysli a svete, ktorú podľa môjho názoru akademický prístup skôr popieral, rušil a zväzoval. Veľmi ma preto prekvapilo, keď som tento názor musel pred pár mesiacmi zmeniť. Mal som totiž možnosť najprv počuť a potom i čítať básne z prvotiny Lenky Šafranovej Post partum. Výrazne ma zasiahli hlavne v troch bodoch: v precíznosti, sile a osobnej výpovedi.
Forma básní v zbierke Post partum je strohá. Umne sádzaný voľný verš bez interpunkcie je vystavaný na istom sterilnom minimalizme. Šafranovej postoj je jasný. Vie presne, čo chce pomenovať, a vie, ako to chce pomenovať. Koná ostro a čisto, bez balastu, pátosu či nánosu zbytočných metafor. Je schopná odosobnenia od vlastnej poézie. Nepodlieha prílišnej štylizácii, nepoužíva zbytočné farbičky. Fakt, že si je schopná držať odstup od vlastnej tvorby a pritom zmysluplne tvoriť, je prítomný v každej básni. Jednou z vrstiev zbierky je i presný prístup k poézii. Teda to, že prezentuje názor i samotným štýlom písania. Tvorím to, čo mi vo „vesmíre“ chýba. Nielen obsahová časť diela je názorom umelca, ale aj formálne spracovanie látky. Spôsob činu je rovnako dôležitý ako jeho vnútorná motivácia či zmysel. No strohosť tu nie je iba formálna, ale aj funkčná.
Úspornosť riadkov, beloba stránok, prázdny priestor knihy dopĺňaný o výborné ilustrácie Michaely Rázusovej Nociarovej presne prenášajú výpoveď matky čakajúcej na dieťa, matky prezerajúcej si dieťa cez „vitrínu“ inkubátora, matky vracajúcej sa domov z nemocnice do novej situácie a staronového prostredia. Tento prázdny vzťah, ktorý vlastne definuje nevzťahovanie sa k dieťaťu, sa nakoniec paradoxne uskutoční vďaka zbierke. Alebo takmer uskutoční v tušenom uchopení (ovládnutí) situácie cez špecifickú poetiku a je komunikovaný bez akéhokoľvek afektu. Šafranovej básne sa ponášajú na haiku či skôr na haibun (minimalistická forma denníkového zápisu básnickej cesty či zážitku z istého konkrétneho obdobia používaný japonskými básnikmi od konca 17. storočia).
Je ťažké určiť, či sú básne radené chronologicky podľa skutočnosti, alebo sú radené dramaturgicky podľa sily a schopnosti vyvolať emóciu na základe asociatívnej kontinuity vnemov a pocitov. Jasné ale je, že Šafranová našla silný zdroj a silný prežitok, o ktorom si praje hovoriť, s ktorým sa túži podeliť.
To, čo túto knihu odlišuje od ostatných prvotín ženskej poézie alebo prvotín poézie všeobecne, je sila výpovede. Jej básne sú špecifické práve jej prácou literárnej vedkyne a kritičky. Ide teda o vyzretú poéziu, ktorá sa už nehľadá, je výpoveďou a kontaktom s utrpením, strachom, slabosťou a ľudskosťou, ktorá sa vyhýba patetizovaniu či utáranosti. Téma si našla ju, nie ona tému. Spôsob podania obrazov a vykreslenia emócií v špecifickom psychickom i fyzickom stave sa podáva priamo bez bočných uličiek, pátosu či trpiteľstva.
Sila hypnotickej naliehavosti tichého utrpenia, ktorá nás sprevádza celou knihou, sa často stáva až neznesiteľnou. Neznesiteľnou v jej autenticite a dokumentárnosti. Imaginatívne obrazy, opakovanie tém, časté používanie ambivalencie smerujúcej k vyvolaniu pocitu neistoty, strachu, diskomfortu; to všetko je tu nástrojom poetickej výpovede, ktorá nie je manifestačná, ale hlboko intímna.
Šafranová do zbierky zakomponovala desiatky silných momentov, viet, ktoré žijú v podvedomí a narúšajú našu sebaistotu. Post partum je útla zbierka, ktorú si človek môže nosiť so sebou, pomaly vstrebávať básne a ich váhu s veľkými časovými odstupmi. Nečíta sa ľahko, no rezonuje, rozochvieva nové pocity, obzory toho čo znamená milovať – matersky, partnersky, seba samého.
